Vytvorené: pred 2 rokmi

Čo prežívajú rodičia dieťaťa s ADHD

Čo prežívajú rodičia dieťaťa s ADHD
ADHD nie je poruchou, ktorá by bola primárne zapríčinená nesprávnou alebo nedostatočnou výchovou. Napriek tomu spôsob výchovy a výchovné postupy v rodine majú na poruchu značný dopad, ktorý môže byť tak pozitívny, ako aj negatívny.

Prítomnosť ADHD každopádne výchovu dieťaťa značne komplikuje. Rodičia sú často okolím obviňovaní z toho, že svoje dieťa nevedia vychovávať. Často podliehajú pocitu beznádeje, obviňujú sa, že sú zlými rodičmi, výchova dieťaťa je pre nich veľmi únavná a náročná už od jeho útleho veku. Rodičia často výchovne zlyhávajú napriek tomu, že pri ostatných svojich deťoch sú úspešní. Porucha má dopad na vzájomné vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny, na súrodenecké vzťahy, často je príčinou významných manželských problémov. 

Nižšia potreba spánku

Už len skutočnosť, že dieťa s ADHD má často od narodenia nižšiu potrebu spánku ako ostatní býva často príčinou chronickej únavy rodičov a z toho vyplývajúcej nervozity a hádok v rodine.  Najmä v kojeneckom období porucha spánkového biorytmu dieťaťa narušuje aj biorytmus rodičov – so všetkými negatívnymi následkami.  Všeobecne deti s ADHD majú pomerne často rôzne poruchy spánku až približne do 10.-12. roku. Taktiež častejšie sa u nich vyskytuje aj nočné pomočovanie a v stravovaní sklon k nechutenstvu, vyberavosti v jedle či sklon k zažívacím ťažkostiam. 

 

Ničenie a strácanie vecí

Ničenie hračiek, strácanie školských pomôcok,  poškodzovanie oblečenia, pokazenie rôznych prístrojov či ničenie cenných vecí – takto zväčša rodičia opisujú typický obrázok rodinného života s dieťaťom s ADHD. Dieťa často nevie, kde odložilo dôležité školské pomôcky či domáce cennosti, stráca peniaze, málokedy má svoje veci na poriadku, niekedy nemá ani jednu nepoškodenú hračku. Stáva sa, že v škole okrem svojich osobných vecí obyčajne v návale impulzivity alebo z nepozornosti poškodí či zničí aj veci svojho spolužiaka alebo školský majetok.  

Súrodenecká rivalita 

Problém, ktorý sa vyskytuje v každej rodine aj pri bežných deťoch sa v rodine s dieťaťom s ADHD môže výrazne vystupňovať a stať sa vážnym problémom. Neustála zvýšená pozornosť zo strany rodičov tomuto dieťaťu môže byť príčinou toho, že ostatné deti v rodine sa s takouto skutočnosťou len ťažko vyrovnávajú. Súrodenecká rivalita môže mať rôzny charakter a podoby a zväčša prináša dôsledky na správaní sa všetkých zúčastnených strán. Neraz sa stáva, že rodičia z obavy aby starší súrodenec s ADHD neublížil fyzicky mladšiemu prechádzajú do vysoko ochranárskej pozície voči mladšiemu súrodencovi a trestajúcej pozície voči dieťaťu s ADHD. 

 

Sociálna izolácia rodiny 

Rodinné návštevy, nákup v obchode, správanie sa v dopravnom prostriedku, čakanie v čakárni u lekára.... to sú všetko štandardné sociálne situácie, v ktorých správanie dieťaťa s ADHD býva zväčša neštandardné. Deti obyčajne bez rozmýšľania hovoria nevhodné veci, skáču do reči, zlostia sa, neustále vyrušujú, kričia, trucujú, vynucujú si bezpodmienečnú pozornosť. Často to vyzerá tak, že dieťa si v schválnostiach a nežiaducom správaní doslova hovie, čo niekedy prerastá do opozičnéhoantisociálneho správania. Dospelí z rodiny aj blízkeho okolia dieťaťa postupom času takéto negatívne správanie v podstate už aj očakávajú a zväčša naň neustále upozorňujú. Neraz sa stáva, že takéto správanie dieťaťa je po čase dôvodom toho, že návštevy – aj z blízkej rodiny – napokon radšej prestanú chodiť a ak aj prídu, dávajú najavo svoju nespokojnosť a často obviňujú rodičov z neschopnosti  vychovávať svoje dieťa. 

 

Videnie dieťaťa „v zlom svetle“ 

Neustále ponosy na správanie dieťaťa z jeho okolia (často už od materskej škôlky), časté poznámky v žiackej knižke alebo znížené známky zo správania v základnej škole majú za následok,  že rodičia po čase len ťažko nachádzajú na vlastnom dieťati akúkoľvek pozitívnu vlastnosť. Skôr majú tendenciu „podľahnúť“ tlaku okolia a na svoje dieťa sa pozerajú prevažne očami kritika, ktorý napokon viac karhá ako chváli, viac trestá, ako odmeňuje. Rodič do svojho dieťaťa obyčajne vkladá pomerne vysoké nádeje a dieťa s ADHD nie je schopné tieto rodičovské ambície adekvátnym spôsobom naplniť. Rodič zažíva sklamanie a mnohokrát toto sklamanie dáva jasne najavo, prezentuje takýto svoj postoj pred príbuznými alebo aj širším okolím často za priamej „asistencie“ dieťaťa. Deti s ťažkosťami majú sklon byť vnímavejšie k pocitom ostatných a ľahko toto rodičovské sklamanie aj sami vycítia. Ak sú si vedomé toho, ako hlboko rodičov sklamali, prejavia svoju frustráciu ešte nevhodnejším správaním. Medzi tým, ako sa dieťa prejavuje a tým, čo od neho rodičia očakávajú je veľmi silná väzba.  

Neustály strach o dieťa 

Impulzívne chovanie dieťaťa je faktorom, ktorý drží rodičov vo výnimočnej ostražitosti a neustálom strachu, aby sa mu niečo nestalo. Stojí ich často enormné úsilie ustrážiť dieťa pred nehodami a úrazmi. Klasickým príkladom je bezpečnosť dieťaťa na ulici. U mnohých detí s ADHD sa veľmi dlho rodičia nemôžu spoľahnúť na to, že dieťa napr.  bezpečne prejde samo cez cestu či rušnú križovatku, alebo vo väčších mestách sa z nepozornosti nezatúla. Dieťa nevníma nebezpečenstvo, koná impulzívne a správa sa často tak, že hazarduje so svojim zdravím – skáče z veľkej výšky, lezie po nebezpečných miestach, alebo v staršom veku riskuje len preto, aby si získalo kamarátov či bolo niečím zaujímavé.   

 

Trestanie dieťaťa

V prípade straty kontroly nad sebou samým („praskli mi nervy“) rodič môže reagovať aj na drobnejšie a banálnejšie „prečiny“ dieťaťa krikom ale aj hrubým trestaním, či už psychickým alebo fyzickým. Tresty začne používať viac, ako odmeny a tým v podstate negatívne správanie u dieťaťa iba posilňuje a roztáča špirálu a bludný kruh ADHD. 

 

„Víkendový“ rodič

Fenoménom dnešnej doby a špecifickým prípadom sú rodiny, v ktorých jeden z rodičov pracuje v tzv. dlhodobejších pracovných turnusoch a je teda doma obyčajne len cez víkendy. Takýmto „víkendovým rodičom“ častejšie býva otec rodiny a výchova tak ostáva na pleciach matky samotnej. Ako výraznejší sa tento fenomén javí tam, kde je v rodine poruchou ADHD postihnutý mužský potomok, ktorý vo všetkých fázach svojho dozrievania potrebuje mužský vzor. Matka veľmi rýchlo – často už v ranom detstve dieťaťa - výchovu sama nezvláda, dostáva sa do fázy únavy a rezignácie, niekedy sa môže dostaviť syndróm vyhoreného rodiča. Mnohokrát zažíva frustráciu zo sebaobviňovania ale aj z obviňovania manželom zo zlyhávania vo výchove dieťaťa. 

 

Striedanie výchovných štýlov 

Zásadný vplyv na správanie dieťaťa má tiež spôsob rodičovskej výchovy – výchovný štýl. U rodičov detí s ADHD sa pomerne často stáva, že rodičia pod vplyvom pocitu neúspešnosti vo výchove dieťaťa často menia svoje výchovné štýly, skúšajú rôzne možnosti a zabiehajú niekedy do výrazných extrémov. Od použitia príliš benevolentného, zhovievavého, tzv."demokratikého" povoľného alebo až ľahostajného prístupu k dieťaťu, až do príliš striktného, direktívneho,  nepripúšťajúceho žiadnu diskusiu.  Často svoje reakcie podriaďujú aktuálnej nálade a nie je ojedinelá ani nejednotnosť rodičov v otázkach výchovného štýlu, keď každý z rodičov ide vlastnou „líniou“, presadzuje svoje výchovné postupy a nie je ochotný akceptovať výchovné postupy partnera (otec zakáže, matka dovolí alebo naopak). 

 

Únavový syndróm rodičov 

U rodičov ale aj u ostatných členov rodiny sa môže dlhodobá chronická únava prejavovať celkovým zvýšeným napätím v rodine. Vážne psychické vyčerpanie rodičov alebo iných členov rodiny môže prejsť až do fyzickej vyčerpanosti organizmu s následnými poruchami spánku či nespavosťou rodičov, neurózami, depresiami, zlyhaním psychiky alebo stratou kontroly nad sebou samým. Rodičia v takomto prípade môžu sami siahnuť po liekoch, alkohole alebo iných podporných látkach. Takýto vážny stav vyčerpania môže viesť k rezignácii, emočnému „stiahnutiu sa do seba“, k pocitom viny a osobného zlyhania vo výchove dieťaťa (som zlá matka, zlý otec...). Navyše takéto stavy sa v dlhodobom kontexte nemôžu neodraziť aj na pracovnom výkone rodiča v zamestnaní a v jeho vzťahoch k ostatným svojim deťom a často aj širšej rodine. 

 

Napätie v partnerských vzťahoch

Aj tí najtrpezlivejší rodičia sú po rokoch napätia unavení a aj zničení z neustálych sťažností na správanie dieťaťa, dôsledkom čoho je vyššia frekvencia partnerských hádok. Tieto pomerne často neostávajú len v rovine hádky týkajúcej sa aktuálneho správania dieťaťa, ale prerastajú do vzájomného obviňovania sa a nesúladu v náhľadoch na možné spôsoby výchovy dieťaťa.  Štatistiky ukazujú, že v rodinách s hyperaktívnymi deťmi dochádza k manželským hádkam a rozchodom trikrát častejšie, ako v ostatných rodinách. 

 

Zapamätajme si, že: 

  • predpokladom úspešnej výchovy dieťaťa s ADHD sú harmonické vzťahy v rodine 

  • obaja rodičia majú vo výchove svojho dieťaťa nenahraditeľnú úlohu, dieťa ich intenzívne potrebuje oboch

  • rodičia musia postupovať vo výchove jednotne, bok po boku spoločne „ťahať za jeden povraz“ 

  • aj rodičia dieťaťa s ADHD potrebujú našu podporu - často väčšiu, ako dieťa samotné, majme to na pamäti, keď s nimi pracujeme