Posunkový jazyk - opýtali sme sa za vás

Aký je rozdiel medzi hovoreným a posunkovým jazykom?

Artikulátory a ich úloha v posunkových jazykoch

Na prvý pohľad najvýraznejším rozdielom medzi hovorenými, teda zvukovými, a posunkovými jazykmi v ľudskej komunikácii je rozdiel v modalite. Slová sa v hovorených jazykoch artikulujú pohybmi rečových orgánov na tvorenie zvukov ľudskej reči a vnímajú sa sluchom (vokálno-auditívna modalita), zatiaľ čo posunky sa artikulujú pohybmi hornej časti tela a percipujú sa zrakom (motoricko-vizuálna modalita). Opticky vnímateľné pohyblivé časti tela – ruky, mimika, hlava a trup sú artikulátormi posunkového jazyka. Pre posunkové jazyky existujú dve hlavné kategórie artikulátorov, ktoré sa spoločne podieľajú na vyjadrení formy a významu posunkov. Manuálne artikulátory, tvoriace paže, ruky a prsty, sú hlavnými artikulátormi realizovanými na posunkovanie. Súčasne s manuálnymi artikulátormi sa na artikulovanie posunkového prejavu používa horná časť tela, a to trup, hlava a výrazy tváre. Tie sa nazývajú nemanuálne artikulátory. Zdá sa, že na rozdiel od hovorených jazykov majú posunkové jazyky viacero aktívnych artikulátorov. Okrem úst, ktoré sa občas považujú za nezávislý artikulátor, sa na artikulácii zúčastňujú obidva manuálne artikulátory, ktoré sa môžu pohybovať v závislosti od seba (napr. kým sa jedna ruka drží v posunkovom priestore, aby odkazovala na referent, druhá ruka môže pokračovať v posunkovaní). Posunkovanie sa produkuje vo vymedzenom, v tzv. posunkovom (artikulačnom) priestore, ktorý znázorňuje podobu trojdimenzionálneho priestoru. Vo vertikálnej rovine sa rozprestiera približne tesne nad hlavou až po pás, v horizontálnej od jedného lakťa až po druhý lakeť a v sagitálnej (predozadnej) rovine od roviny hrude až po končeky prstov. V ňom sa vytvárajú jednotlivé posunky, konštruujú sa vety a budujú texty. Ohniskom pohľadu posunkového priestoru sú ústa, prípadne oči. Samostatné manuálne posunky sa vnímajú periférne.

V súčasnom modernom svete sa posunkový jazyk považuje za jazyk rovnocenný s ostatnými prirodzenými ľudskými jazykmi. Má svoju štruktúru a lexiku, ktorá zahŕňa plnovýznamové a neplnovýznamové, teda funkčné posunky, a môže plniť všetky funkcie rovnako ako ktorýkoľvek iný prirodzený jazyk. Lingvistický výskum prispel k poznaniu posunkového jazyka ako prirodzeného jazyka komunity nepočujúcich. Posunkový jazyk má však niekoľko znakov, na základe ktorých ho môžeme charakterizovať ako verbálny nonvokálny jazyk; konkrétne, komunikácia prebieha prostredníctvom posunkov, ale neopiera sa o zvuk. Na Slovensku slovenská komunita nepočujúcich posunkujúcich používa slovenský posunkový jazyk (SPJ). Základnou samostatnou významovou jednotkou posunkového jazyka je posunok. O ňom si bližšie prečítate v ďalšom článku.

Samostatnú kapitolu tvorí kontaktové posunkovanie, ktoré nie je prirodzeným jazykom. Je to forma všetkých variantov posunkovania, ktorá vznikla v dôsledku kontaktu medzi hovoreným a posunkovým jazykom. Konkrétne ide o výsledok interakcie slovenského jazyka a slovenského posunkového jazyka, pričom má jazykové vlastnosti týchto prirodzených jazykov. Jedna z foriem kontaktového posunkovania, ktorá sa viac približuje k hovorenému jazyku, sa označuje termínom posunkový systém. Je to   forma komunikácie, pri ktorej sa ako základ používa hovorený jazyk, ale s dodatočnou vizuálnou podporou posunkov – ide o posunkovanú slovenčinu ako hybridný jazyk s dvoma rôznymi modalitami.

Roman Vojtechovský, vysokoškolský pedagóg Trnavskej univerzity v Trnave