Prinášame pre vás malú sériu zameranú na to, ako jednoducho, na príkladoch z bežného života vysvetliť rodičom či bežným pedagógom niektoré ťažkosti, diagnózy alebo procesy u detí. Dnes sme sa zamerali na to, ako vlastne funguje proces učenia sa čítaniu.
Šoféruje mnoho ľudí.
Každý kto sa to niekedy učil, sa najprv musel naučiť, kde je spojka, kde plyn, kde je riadiaca páka, ako naštartovať, ako zaradiť rýchlosť, kedy treba preradiť, ako a kedy točiť volantom....pri takomto množstve nových úkonov nás vtedy len málo zaujíma, či pred nami na semafore svieti červená, alebo či niekto práve neprechádza cez cestu – máme iné, základné starosti s riadením auta, so zvládnutím technickej stránky šoférovania. Keď však dobre a často v aute tieto úkony trénujeme, často ich opakujeme, vytvoria sa návyky, ktoré sa potom pomerne rýchlo zautomatizujú a my už nemusíme premýšľať nad tým, kde máme spojku a kde plyn a akú rýchlosť zaradiť. Robíme to rutinne, automaticky.
Obvykle až vtedy môžeme konečne začať rozmýšľať nad situáciou na ceste – nad dodržiavaním pravidiel cestnej premávky, začneme vnímať značky, semafor, pozorujeme pohyb chodcov v okolí, správanie ostatných áut na ceste.... Kroky z bodu jedna už robíme podvedome, automaticky, rutinne, už sa nad nimi veľmi nezamýšľame.
Pri učení sa čítaniu to vyzerá veľmi podobne
Najprv sa začína náš mozog učiť: správne vnímať a identifikovať jednotlivé písmenká (a to veľké, malé, písané aj tlačené), musí ich vedieť vnímať tvarovo, zrakom, ale tiež naučiť sa k nim aj priradiť patričný zvuk. Potom správne pospájať tieto písmenká do slabík, správne pospájať slabiky do slov, slová do viet. Musí sa naučiť správne sa orientovať v texte (že sa číta zľava doprava). Musí tvoriť primerané spoje – cestičky v mozgu, tie potom trénovať a automatizovať, aby sa vytvorila rutina – diaľnica - a aby sa tak mohla v čítaní vytvoriť plynulosť a potom pridať aj správna intonácia. To je technika čítania.
Až potom sa obvykle môže mozog zamerať na to, o čom číta – teda porozumeniu. Zamerať sa na to, o čom sa v článku píše, aké postavy tam vystupujú, čo sa medzi nimi deje, spoľahlivo rozumieť prečítanému a potom vedieť povedať (zreprodukovať) obsah – najprv jednoducho, potom výstižne, spočiatku možno s pomocnými otázkami, následne samostatne.