Počítač dokáže prijímať informácie, spracovávať vložené informácie, usporadúvať ich tak, aby boli podľa potreby užívateľovi kedykoľvek a ideálne čo najrýchlejšie k dispozícii.
Vkladanie informácií
Materiál je do počítača – mozgu – privádzaný prostredníctvom zmyslových orgánov (oči, uši, nos, koža, svalstvo...). Podobne ako počítač, tak aj mozog má svoj „programovací jazyk“. Zrakové, sluchové alebo iné vnemy premení na informácie, ktoré nervové dráhy privádzajú do centrálnej časti mozgu. Vstupná informácia je v mozgu najprv zaregistrovaná a porovnaná s predchádzajúcimi (tento proces sa volá rozlišovanie a analyzovanie). Ak sa jedná o správu podobnú, mozog ju použije k upevneniu alebo rozšíreniu predchádzajúcej informácie v pamäti.
Ak ide o nový materiál, najprv ho roztriedi a potom uloží do pamäte ako nový súbor informácií (ako keď v počítači vytvoríme nové súbory a nazveme ich tak, aby sme informácie rýchlo našli).
Vyhľadávanie uložených info
Ak potrebujeme uložené dáta použiť, je postup opačný. Informácia je nájdená, „vylovená“ z pamäte a putuje nervovými dráhami späť do periférií (napr. ruka – napíš, urob, vykonaj.... ústa – povedz, odpovedaj....). Nový podnet prichádza množstvom jednotlivých dráh v mozgu a krok za krokom postupuje jednotlivými „zastávkami“ až dosiahne najvyššieho bodu hierarchie učenia.
Ak sú zhodné alebo veľmi podobné informácie dieťaťu počas nasledujúcich dní či týždňov poskytnuté znovu, dochádza k upevneniu, utvrdeniu, rozšíreniu zaznamenaného materiálu a k jeho uloženiu do dlhodobej pamäte. Až do tohto bodu je učenie rovnaké u všetkých vyšších živočíchov. Kľúčovým momentom, ktorým sa ľudia v tomto ohľade líšia je schopnosť spájať rôzne druhy prichádzajúcich informácií do súvislostí – nachádzať spojitosť, máme schopnosť uskutočniť myšlienkové pochody nezávisle na inštinktoch a schopnosť porozumieť abstraktným pojmom (pochopenie sa neopiera o materiálny svet okolo nás, o to čo sa dá chytiť, vidieť...).
Súvisiace terapie
Čo ak je niekde problém
Ak dôjde k narušeniu činnosti ktoréhokoľvek článku v tejto hierarchii učenia (z akýchkoľvek príčin či dôvodov), ochromí, naruší to samozrejme celý reťazec. Dôjde k odovzdaniu neúplnej alebo skreslenej informácie do centrály, kde je potom nesprávne, skreslene uložená, alebo je uložená do nesprávneho šuplíka (súboru). Keď potom dieťa danú informáciu rýchlo potrebuje (napríklad pri odpovedi či písomke v škole), buď je výsledkom chybná odpoveď, alebo informáciu nemôže nájsť, lebo je v nesprávnom „súbore“ – presne ako v počítači. Dieťa postupne nemá na čom stavať, nemá na čo nadväzovať, čo rozširovať a nie je potom ničím neobvyklým, že začne mať značné medzery vo vedomostiach.
Väčšinou je potrebná diagnostika psychológom alebo špeciálnym pedagógom, aby sme zistili, na ktorej úrovni „počítač“ nefunguje tak, ako by mal. No a samozrejme následne – ak je to možné - aj nastaviť „opravy“ – cvičenia, stimulácie, ktoré pomôžu zistené problémy odstrániť, nesprávne vytvorené spoje „prepracovať“, precvičiť, vytvoriť „nové súbory“, slabé spoje stimulovať a podporiť, prekážky „obísť“, do najväčšej možnej miery poskytnúť podporu na primeraný rozvoj. Toto je najčastejšou úlohou špeciálnych pedagógov a psychológov, niekedy aj liečebných pedagógov – identifikovať a potom nájsť a nastaviť správny a vždy vysoko individuálny stimulačný, rozvojový, reedukačný program.
Bez pomoci, podpory a najmä pravidelnej a tvrdej práce rodiča a dieťaťa to však nepôjde.