Vytvorené: pred mesiacom

Bomba v škole? Násilie v okolí? Čo povedať deťom

Bomba v škole? Násilie v okolí? Čo povedať deťom

https://pixabay.com/sk/photos/mal%C3%BD-chlapec-skr%C3%BDva-sa-smutn%C3%A9-die%C5%A5a-1635065/

Donedávna sme ani len netušili, aké zmeny nás v živote zastihnú. Týkajú sa nášho bežného života a aj toho školského. Doba nám prináša mnoho nových, doposiaľ nepoznaných situácií, nešťastia, hrozby, ohrozenia. A deti sú vnímavé bytosti.

Okolo nás sa v poslednej dobe čím ďalej tým častejšie spomínajú (a aj dejú) teroristické útoky, klimatické zmeny, prírodné katastrofy, COVID, útoky ohrozujúce životy ľudí. Vnímame vojnu u našich susedov, ohlásené bomby na školách, ale aj umelú inteligenciu a jej čoraz častejšie zneužívanie alebo nebezpečné využívanie. Doslova sa na nás valí množstvo nových, doposiaľ nepoznaných situácií,  nešťastia, hrozby, ohrozenia, nové poznatky či technický pokrok, ktoré priniesli a prinášajú každodenne so sebou zmenu zaužívaných a roky uplatňovaných postupov, iný pohľad na svet a na hodnoty.

Menia sa aj vzťahy medzi ľuďmi. Ešte nedávno sme neboli pripravení na znášanie dôsledkov a následkov miestneho či globálneho charakteru. Sme vôbec na to pripravení teraz? Otvorená otázka, na ktorú asi nie je odpoveď a ktorá sa často spája nie len s očakávaniami, ale aj s obavami.

A tak ako my dospelí, aj deti majú svoje obavy. Veľmi dobre vnímajú, čo sa okolo nich deje, aj ak by sme im o tom priamo nehovorili. Vycítia to zo správania dospelých, z ich vzájomnej komunikácie, ale aj zistia sami z televízie, rozhlasu a najmä z dnes tak dostupného internetu a sociálnych sietí. Nie vždy to sú informácie pravdivé. Deti následne všetko prežívajú a spracovávajú rôzne, tak ako aj my dospelí: niekto so stoickým pokojom a kľudom, odovzdane, niekto nepokojne, so strachom, úzkosťou, s vyslovenou či nevyslovenou obavou o budúcnosť svoju, svojej rodiny, svojho okolia alebo aj celého sveta. Mnohokrát v sebe objavíme pocity, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Reakcie na mimoriadne situácie môžu byť rôzne. V každej triede môže sedieť dieťa, ktoré má so spracovaním takýchto situácií psychický problém a potrebuje pomoc.

Práve učitelia a školské podporné tímy bývajú často prvými, ktorí môžu deťom v tomto smere pomôcť situáciu po psychickej stránke zvládnuť tak, aby dokázali porozumieť dianiu a aj sebe samému, svojim reakciám, dokázali zvládnuť prípadný strach, úzkosť, obavy.

Je fajn, ak škola a jej pracovníci dokážu byť pre žiakov v tomto smere oporou, pokojným a bezpečným priestorom, ktorým rodičia s radosťou zveria každý deň takú vzácnosť, akou sú ich deti. Aj pedagógovia a odborní zamestnanci sú len ľudia a prežívajú takéto situácie rôzne. Sú to však profesionáli, pracujúci s deťmi a je dobre, ak má škola pripravené kroky, ako v takýchto situáciách postupovať.

Niekoľko tipov, ako na to

  1. Zaistite, aby sa deti v každom prípade cítili bezpečne - vytvorenie pocitu bezpečia je povinnosťou školy aj rodičov. Konajte tak, aby deti videli, že presne viete, čo robíte a čo máte robiť. Že poznáte postupy.

  2. Správajte sa rozhodne, majte sami seba pod kontrolou, aj keď to nie je vždy jednoduché. Deti ale vaše správanie vidia, neomylne vo vás čítajú ako v knihe a vedia vycítiť vašu prípadnú bezradnosť.

  3. Pomôžte im pochopiť, čo sa stalo, čo sa dialo. Situáciu nezľahčujte, ale ani "nenafukujte".

  4. Počúvajte ich, nechajte ich hovoriť o ich pocitoch. Pomôžte im vyjadriť, ventilovať ich pocity - ak ich nedokážu sami popísať, možno ich vedia nakresliť alebo inak zobraziť. Pokojne im povedzte aj o svojich pocitoch.

  5. Rozprávajte sa s nimi - opýtajte sa ich, čo vedia o tom, čo sa stalo. Potvrďte pravdivo a otvorene fakty, hovorte s nimi na rovinu, neklamte. Deti rozpoznajú úprimnosť. Snažte sa svoju komunikáciu nastaviť pozitívne, komunikujte pokojne, citlivo.

  6. A možno sa niektoré rozprávať vôbec nechcú - ak je tomu tak, nenúťte ich k tomu. Je potrebné však, aby dieťa vedelo že ste tu, ak by sa rozprávať chcelo.

  7. Primerane veku ich oboznámte s bezpečnostnými opatreniami, hovorte o konkrétnych krokoch, ako a kým sú chránení, kto a ako konkrétne im môže pomôcť.

  8. Fyzické a tvorivé aktivity a rovnako aj hry pomáhajú deťom náročné situácie spracovať. Realizujte ich však citlivo a tak, aby dieťa nemalo pocit, že sa hráte len preto, aby ste danú situáciu zľahčili alebo bagatelizovali.

  9. Na konci rozhovoru sa dieťa musí cítiť v bezpečí.

  10. Informujte rodičov o aktivitách a konkrétnych krokoch, ktoré škola podniká, podnikla alebo bude v budúcnosti podnikať na zaistenie bezpečia ich detí.

  11. Upozornite rodičov na to, že reakcia dieťaťa môže prísť aj neskôr, s odstupom. Rodič by mal vedieť, že tieto reakcie u dieťaťa nemá podceňovať, má vedieť, kde môže v prípade potreby vyhľadať pomoc.

  12. V prípade potreby využite krízové linky (zoznam napr. aj tu)