Na čo by mali byť školám poradne a podporné tímy v r.2030

Tak ako to obvykle býva, keď sa vrátime domov z nejakého vzdelávania alebo z konferencie, v mysli si rozoberáme prínosy – čo nám daná akcia dala.  Hlavou nám ide, čo sme zažili, počuli, zamýšľame sa, sumarizujeme, dávame si otázky – a niekedy aj odpovede na ne. Tak aj ja som mala možnosť takto popremýšľať počas jedenapolhodinovej cesty domov z konferencie Asociácie súkromných škôl a školských zariadení Slovenska, ktorá sa konala 5.-6.5. 2022 v Tatrách.

Hlavnou témou konferencie bolo, kam by sa naše školstvo malo posunúť do roku 2030. Neľahká to pre mňa téma najme  pri dnešnom vypätí a turbulenciách, ktoré aktuálne sprevádzajú poradne v SR, pretože som aj ja ich súčasťou. Pri kompletnom zamestnaní mysle tým, či a ako prežijeme práve prebiehajúcu transformáciu poradní, sa ťažko zamýšľa nad budúcnosťou.  Keď je prítomnosť náročná a hektická, myseľ celkom zamestnávajú existenčné otázky, a to nás pripravuje najmä o tvorivé a perspektívne myslenie.  Psychológovia, špeciálni pedagógovia, logopédi, sociálni pedagógovia v poradniach a v školách - sme tí, ktorí veľmi dobre vedia, s čím sa boria a s čím zápasia nie len naše školy, pedagógovia v nich, ale aj rodičia a samotné deti. Často jednotlivé príbehy a osudy poznáme veľmi podrobne, poriadne do hĺbky, aj s ich tajomstvami, bolesťami, so skrytými zákutiami. Pretože pracujeme s ľudskými osudmi.  

Veľmi si prajem, aby sme – a nie až v roku 2030, ale už teraz – našli práve my tie správne slová a formy, ako vysvetliť verejnosti a pedagógom, v čom všetkom a aj ako im vieme (a aj chceme) pomáhať. Aby školy vedeli, na čo sú im poradne a poradenské tímy dobré.

• Nie aby nás v škole nepotrebovali, ale aby nás nepotrebovali až vtedy, keď už sa s dieťaťom niečo deje či keď už je neskoro.

• Aby nás školy a škôlky potrebovali práve preto, aby sa nič patologické nedialo, aby nás potrebovali radšej skôr, preventívne.

• Aby školy aj rodičia vedeli, že k psychológovi či špeciálnemu pedagógovi sa nechodí až vtedy, keď už „horí“, keď už je zle, ale že vieme (a aj môžeme) pomôcť oveľa, oveľa skôr.

• Že možno raz (dúfam že skôr ako v roku 2030) bude z našich radov logopéd v každej škôlke alebo aj škole (ak bude treba, tak možno nie len jeden).

• Že mamičky už na materskej budeme môcť ruka v ruke napríklad aj s chápajúcimi a spolupracujúcimi lekármi učiť, ako vychovávať hyperaktívne dieťa tak, aby s ním už v škole nebola ťažkosť alebo bola už len minimálna.

• Aby intelektovo nadané dieťa nemalo ťažkosť so získavaním kamarátov, pretože mu nerozumejú, aby sme u nich nezabíjali prirodzenú radosť z učenia a objavovania nového

• Aby postihnuté dieťa bolo prijaté také, aké je. Aby každé napĺňalo svoj „hrniec“ až po okraj a nie len dopoly.

• Aby tých ciest a možností, ktoré môžeme rodičovi pre jeho dieťa ponúknuť, bolo čo najviac.

• Aby sa dieťa vyvíjalo tak, ako sa má, čo najzdravšie, najšťastnejšie. Aby deti (a nie len deti, ale aj ich rodičia a pedagógovia) žili vnútorne pokojnejší, vyrovnanejší a zdravší život.

• Aby školy vedeli, že naša práca nie je „len“ o handicapovaných alebo margalizovaných skupinách, o ktorých sa hovorí asi najčastejšie, ale že sme tu aj preto, aby sme pomáhali aj so stresom, strachmi, úzkosťou, šikanovaním, agresivitou, násilím, s duševnými poruchami, lajdáctvom, záškoláctvom, závislosťami, chorobami, rodinnými a emočnými ťažkosťami, nesústredenosťou, ťažkosťami v písaní, v čítaní, v matematike, s problémami v rovesníckych vzťahoch, ale aj pri intelektovom či špeciálnom nadaní, alebo napr. aj pri voľbe budúcej profesijnej cesty či pri bilingválnej výchove.  

• Že sa každý z nás v poradni aj v škole snaží pomáhať podľa svojich možností a schopností, aby deti napĺňali svoj hrniec po najvyššiu možnú mieru, aby vedeli víťaziť aj znášať prehry, strategicky myslieť aj organizovať si svoju prácu a svoj čas, aby vedeli tvorivo, logicky a kriticky premýšľať,  aby vedeli znášať dôsledky svojho konania (pozitívne aj negatívne), aby vedeli, že mať emócie je normálne a aj aby vedeli, čo s emóciami (aj s tými negatívnymi) majú robiť,  ako môžu hospodáriť s časom, ako sa postarať sám o seba, ako byť zodpovedný, samostatný, ako rešpektovať a byť rešpektovaný

• Aby sa deti učili bez stresu, možno aby sa učili menej, ale naučili sa viac.

• Že vieme pomôcť nastaviť každému latku tak vysoko, aby bol na ňu schopný dosiahnuť, ale aj aby na ňu dosiahnuť chcel. Že vieme pomáhať rodičom a škole vybrať pre dieťa takú cestu, ktorá bude pre neho najvhodnejšia a ktorá ho najlepšie privedie k cieľu – aj vtedy, ak sa žiak potrebuje učiť inak, lebo bežnými metódami to jednoducho nejde.

To by mali byť naše úlohy a aj vízie nie len do budúcna, ale už aj pre dnešný deň. Lebo my už aj dnes vieme u detí veľmi skoro zistiť, ak niečo nie je v poriadku. A vieme to nie len zistiť, ale aj pomôcť, podporiť, stimulovať, usmerniť, alebo aspoň sprevádzať, povzbudzovať, motivovať.  Bez spolupráce to však ide len ťažko. Potrebujeme – a aj v budúcnosti potrebovať vždy budeme – podporu zo strany škôl. Potrebujeme aby nás akceptovali ako pomoc a ako svojich rovnocenných kolegov, nie len ako „módny prvok“, projektovú súčasť,  či dokonca ako príťaž alebo ako nechcených kolegov. Potrebujeme kráčať so školami ruka ruke.  

Ako vždy najlepšie bude, ak za nás bude hovoriť naša práca a naše činy. Ak budeme mať v poradniach a v školách vzdelané, fundované, kompetentné odborné tímy, s dobrým materiálno-technickým zabezpečením, bez existenčných problémov a bez zviazaných rúk. Nebojme sa povedať a aj ukázať, v čom je naša sila, naša úloha a naše schopnosti. Neseďme v kúte. Nečakajme, že nápady, zmena a riešenia prídu zhora. Myslíme na to, čo môže urobiť každý z nás – sám za seba. Ukážme čo vieme, priznajme čo nevieme. Vypočujme, vymyslime, hľadajme, informujme.

A čo teda môžem urobiť ja sama? Môžem ďalej odovzdávať svoje skúsenosti, pomáhať tvoriť alebo meniť pohľad verejnosti na našu prácu – na prácu  špeciálnych pedagógov, psychológov – či už v poradniach, alebo aj priamo v školách. Budem preto naďalej pracovať, písať knihy, rozvíjať svoju web stránku Náš Poklad, ktorú som stvorila na pomoc najmä špeciálnym pedagógom.

Aby všetci vedeli, koľko dobrej roboty  môžeme urobiť a že to vieme.