Vytvorené: pred 2 mesiacmi

Diagnóza je len "vodítko"

Diagnóza je len "vodítko"

https://pixabay.com/photos/people-child-school-genius-316506/

Prečo potrebuje psychológ a špeciálny pedagóg určiť dieťaťu diagnózu? Sedia nám v laviciach deti, či diagnózy? Musí mať dieťa "diagnózu" na to, aby mohlo v škole postupovať podľa jeho individuálnych potrieb?

Už dlhšie sa zamýšľam nad tým, na čo mi slúži v mojej práci špeciálnej pedagogičky a tiež mojim kolegyniam psychologičkám určenie, stanovenie diagnózy pre dieťa, žiaka. A potrebujeme to vôbec? Veď nie sme zdravotnícke zariadenie, ale poradcovia v oblasti školstva.

Čo je diagnostika a diagnóza?

V krátkosti a jednoducho povedané, diagnostiku chápem ako proces určovania choroby (najmä v zdravotníctve) prostredníctvom diagnostických metód, takú definíciu vyhodí napr. aj Wikipédia.

Môže to byť aj proces hľadania, nachádzania, odhaľovania symptómov ťažkostí, príčin zlyhávania, nefungovania, orientácia v správnosti fungovania, klasifikácia nejakého obvykle nežiadúceho stavu, poruchy, poškodenia a pod. - veď všetci vieme, že diagnostika sa robí napríklad aj v autoservise pri určovaní technického stavu vozidla.

Diagnóza z gréčtiny vraj znamená aj rozpoznanie, rozlíšenie, vyšetrenie. Poznanie príčin nejakého javu.

A to je to, čo musí obvykle urobiť psychológ alebo špeciálny pedagóg.

Výsledkom však by nemala byť negatívna "nálepka" na čele dieťaťa.

Výsledkom by malo byť pomenovanie príčin jeho neprospievania alebo ťažkostí, pomenovanie jeho rozvojových možností a nastavenie podpory tak, aby sa dieťaťu po školskej cestičke kráčalo úspešnejšie a možno aj (aj keď nie vždy) ľahšie. Aby sa využili jeho silné stránky a pozitívne rozvíjali prípadne eliminovali tie slabšie.

Po diagnostike a stanovení diagnózy v zdravotníctve obvykle nasleduje liečba. V autoservise možno oprava. V školstve nám diagnostika a diagnóza dáva (mala by) všeobecný rámec.

Pomáha nám odborníkom rýchlejšie sa zorientovať v tom, čo pravdepodobne dieťaťu môže pomôcť. Čo obvykle pri daných ťažkostiach platí, čo možno obvykle využiť, ako možno obvykle čo najlepšie postupovať. S dôrazom na slovo "obvykle" vieme jeho potreby pomenovať rýchlejšie, ak takýto rámec máme, pretože z neho poznáme najpravdepodobnejšie možné prejavy či príčiny, ale aj (a to najmä) najpravdepodobnejšie a najefektívnejšie možnosti podpory. Vieme rýchlejšie určiť, kade by mala viesť cesta, ktorá bude pre dieťa schodnejšia a efektívnejšia - aj keď možno nie vždy aj ľahšia.

Nevzdávajme sa diagnóz, ale používajme ich uvážlivo, opatrne a len ako prostriedok, vodítko k lepšiemu poznaniu, nie ako cieľ.