Praktické odporúčania k podpore a postupom pri tragických udalostiach

Nasledujúce odporúčania Ministerstva školstva vám môžu pomôcť pri rozhovoroch s deťmi, komunikácii s rodičmi aj pri rozpoznávaní situácií, v ktorých je potrebné vyhľadať odbornú podporu.

Ako ďalej postupovať?

Školám odporúčame

• Zabezpečiť, aby boli kontaktné údaje príslušného centra poradenstva a prevencie (CPP) dostupné všetkým zamestnancom školy.

• Citlivo si všímať zmeny v správaní a prežívaní žiakov, ktoré môžu signalizovať psychickú nepohodu, zvýšenú záťaž alebo potrebu pomoci. Venovať pozornosť
  aj žiakom, ktorí svoje ťažkosti neprejavujú otvorene, a vytvárať priestor na dôverný rozhovor a včasnú podporu.

• Ak má škola žiaka s prejavmi rizikového správania, aktívne kontaktovať príslušné CPP, s ktorým má uzatvorenú dohodu o spolupráci a metodickom usmerňovaní.

• Ak vznikne podozrenie, že sa u žiaka objavujú závažné rizikové prejavy správania, situáciu dôkladne posúdiť a zhromaždiť relevantné informácie. Je dôležité zistiť,
  či ide o ojedinelý alebo opakujúci sa prejav, aké okolnosti mu predchádzali
  a či sa podobné situácie vyskytli už v minulosti. Pri posudzovaní je potrebné zohľadniť celkovú situáciu žiaka, identifikovať rizikové aj ochranné faktory a podľa potreby zapojiť ďalších odborníkov a inštitúcie, napríklad CPP, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo kontaktného policajta.

• O identifikovaných žiakoch informovať školský podporný tím a nastaviť primerané podporné opatrenia v rámci 1. a 2. stupňa podpornej úrovne.

• Zabezpečiť, aby mal každý ohrozený žiak v škole dôveryhodnú dospelú osobu
  – tzv. vzťahovú osobu, na ktorú sa môže obrátiť. Môže ísť napríklad o triedneho učiteľa, člena školského podporného tímu alebo iného zamestnanca, s ktorým
  má žiak vytvorený bezpečný vzťah.

• O prijatých opatreniach informovať zákonného zástupcu a ďalší postup koordinovať
  s príslušným CPP.

Čo odporúčame centrám poradenstva a prevencie?

• Aktívne kontaktovať školy, ktorým poskytujú metodickú podporu, a byť pripravené
  na konzultácie a odbornú pomoc.

• Identifikovať a prioritne venovať pozornosť deťom a žiakom, u ktorých sa prejavuje rizikové správanie alebo zvýšená psychická záťaž.

• Nadviazať kontakt so školou a zákonnými zástupcami týchto detí a žiakov.

• Odporučiť škole konkrétny plán podpory, napríklad určenie vzťahovej osoby, pravidelné monitorovanie psychickej pohody žiaka, sprevádzanie v náročnom období či ďalšie podporné opatrenia.

• Podľa potrieb žiaka zintenzívniť odborné intervencie na 3. stupni podpornej úrovne
  a zároveň aktívne podporovať opatrenia realizované školou na 1. a 2. stupni.

• Posilniť metodickú podporu škôl na úrovni kraja a venovať tejto oblasti zvýšenú pozornosť vo svojej odbornej a metodickej činnosti.

  Úzka spolupráca školy, rodiny a centra poradenstva a prevencie umožňuje včas identifikovať rizikové situácie a poskytnúť deťom a mladým ľuďom podporu, ktorú v náročných obdobiach potrebujú.

Ako hovoriť s deťmi o tom, čo sa stalo?

Deti sa o tragickej udalosti môžu dozvedieť z médií, sociálnych sietí, od rovesníkov alebo
v domácom prostredí. Je preto dôležité, aby mali možnosť hovoriť o tom aj s dospelým, ktorému dôverujú.

Odporúčame postupovať nasledovne:

1. Venujte pozornosť aj vlastnému prežívaniu

Predtým, než začnete podporovať deti, venujte pozornosť tomu, ako situáciu prežívate vy sami. Pokojný a stabilný dospelý dokáže lepšie vytvárať pocit bezpečia aj pre deti. Myslite preto aj na svoje základné potreby. Pomôcť môže vedomé dýchanie alebo krátke zastavenie sa.

2. Zistite, čo dieťa už vie

Opýtajte sa, čo dieťa počulo, videlo alebo čítalo. Pomôže vám to lepšie porozumieť
jeho obavám a zároveň uviesť prípadné nepresnosti na pravú mieru.

3. Hovorte pravdivo a primerane veku

• Nepopierajte situáciu a veku primeraným spôsobom vysvetlite, čo sa stalo. Uistite deti, že dospelí situáciu riešia.

• Držte sa overených faktov a upozornite deti, že nie všetky informácie na sociálnych sieťach sú pravdivé.

• Menšie deti chráňte pred zbytočnými podrobnosťami.

• Neuvádzajte detaily, ktoré by mohli ohroziť vyšetrovanie alebo viesť
  k napodobňovaniu.

• Nerobte unáhlené závery.

4. Počúvajte a rešpektujte

• Pýtajte sa, ako sa dieťa cíti a čo potrebuje. Buďte prítomní a pokojní.

• Ak dieťa nechce hovoriť, rešpektujte to a dajte mu najavo, že ste tu preň, keď vás bude potrebovať.

• Dajte dieťaťu najavo, že je v poriadku prežívať rôzne emócie a prejaviť ich bezpečným spôsobom.

• Vytvorte deťom priestor na zdieľanie, aj v skupine. Ak je to možné a vhodné, podporte pohyb a hru.

5. Pomôžte dieťaťu upokojiť sa

Ak je dieťa veľmi rozrušené:

• Zabezpečte mu základný fyzický komfort, napríklad vodu, deku alebo pokojné miesto.

• Veďte ho k pomalému a pokojnému dýchaniu.

• Využite jednoduché stabilizačné techniky, ktoré môžu pomôcť pri úzkosti a strese – napríklad pomenovanie piatich predmetov určitej farby v okolí, odpočítavanie od 100 alebo počítanie krokov.

6. Čomu sa vyhnúť

• Nenúťte dieťa hovoriť o tom, čo prežíva.

• Nezľahčujte jeho pocity.

• Neposkytujte pomoc nad rámec svojej odbornej kvalifikácie. Ak dieťa potrebuje intenzívnejšiu podporu, kontaktujte školského psychológa, centrum poradenstva
  a prevencie alebo krízovú linku pomoci.

Ako komunikovať s rodičmi?

Je prirodzené, že rodičia môžu po takejto udalosti pociťovať zvýšené obavy o bezpečnosť svojich detí. Odporúčame preto komunikovať s nimi pokojne, vecne a prostredníctvom overených informácií.

Pri komunikácii je vhodné:

• uvádzať iba potvrdené fakty,

• používať pokojný a vecný jazyk,

• zdôrazňovať, že bezpečnosť detí je prioritou školy.

Rodičov možno zároveň požiadať, aby:

• si doma vytvorili priestor na rozhovor s deťmi,

• všímali si prípadné zmeny v správaní dieťaťa,

• v prípade potreby kontaktovali triedneho učiteľa, školského psychológa
  alebo centrum poradenstva a prevencie,

• podporovali bezpečnostné opatrenia školy.

Viac informácií

Odporúčame využiť metodické materiály zamerané na zvládanie krízových situácií v školskom prostredí a podporu duševného zdravia, ako aj materiály Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

S použitím listu ministra školstva