Čo povedať rodičom a deťom pred návštevou poradne

Školské podporné tímy aj učitelia sa už isto mnohokrát stretli u rodičov pri odporúčaní návštevy poradne s reakciou rodičov slovami : „Moje dieťa nie je hlúpe, psychológa (psychiatra) nepotrebuje“. Prípadne majú rodičia pocit, že ako rodičia alebo ako rodina zlyhali, ak im je takéto vyšetrenie odporúčané.

Život však v dnešnej dobe vôbec nie je jednoduchý a prináša so sebou rôzne viac či menej závažné problémy, ktoré môžu vyvolávať u detí rôzne ťažkosti. Ak má ťažkosti rodina, má ich aj dieťa. Ak sa trápi dieťa, má obvykle starosti aj rodič. O psychologickej či inej odbornej pomoci (špeciálno-pedagogickej, liečebno-pedagogickej, sociálno-pedagogickej) sa dnes často hovorí najmä v súvislosti so školstvom a s duševným zdravím našich detí. Tie sú našou budúcnosťou, oni nás budú v budúcnosti liečiť, starať sa o nás, učiť ďalšie generácie .... pracovať na naše dôchodky. V zahraničí a pomaly konečne už aj u nás (najmä vo väčších mestách, kde je väčšia anonymita) je dnes celkom bežné chodiť ku psychológovi, na terapie, vedenia, sedenia, poradenstvo....

Čo by mali povedať pedagógovia rodičovi pred prvou návštevou poradne

• Niekedy rodič samotný u svojho dieťaťa ťažkosť vôbec nepozoruje. O to dôležitejšie je preto primeranými slovami a empaticky rodičovi popísať ťažkosti u jeho dieťaťa, ako sa prejavujú v škole, aký majú dopad na jeho školské výsledky, na jeho osobnostné prežívanie, kamarátske vzťahy a pod.  

• Je dobré vysvetliť rodičovi (ak to nevie), že psychológ nie je psychiater. Psychiater je lekár, ktorý skončil lekársku fakultu. Môže predpisovať lieky. Psychológ nemá lekárske vzdelanie. Jeho hlavným pracovným nástrojom je slovo – rozhovor, nenásilná komunikácia.

• Do poradne môžu prísť rodičia s deťmi v akomkoľvek veku – od narodenia dieťaťa až po ukončenie jeho prípravy na povolanie (teda často aj na VŠ). Ak pedagóg alebo rodič vidí, že sa dieťa s niečím trápi, nie je treba otáľať. Je lepšie navštíviť odborníkov včas, skôr, ako možno spočiatku malý problém prerastie do niečoho väčšieho.

• Do poradne by nemali chodiť deti s virózami či inými akútnymi ochoreniami. Od akútne chorého dieťaťa nemôžeme očakávať primeraný výkon. Výsledky sú potom skreslené, ovplyvnené aktuálnym zdravotným stavom dieťaťa. A navyše môže nakaziť ostatné deti (často zdravotne postihnuté), ktoré tiež budú práve v poradni.  

• K návšteve poradne (centra poradenstva a prevencie CPP 3. a 4. stupňa podpory) môže dať rodičovi odporúčanie škola, ale nie je to nevyhnutné. Rodič môže prísť s dieťaťom aj sám, bez akýchkoľvek odporúčaní – jednoducho sa objedná.

• K návšteve špecializovanej poradne ŠCPP 5.stupňa podpory potrebuje rodič s dieťaťom písomné odporúčanie lekára alebo poradne 3. a 4. stupňa podpory.

• Každá poradňa má svoj objednávací systém a tiež aj určitú čakaciu dobu na vyšetrenia. Čakacia doba však často závisí aj od naliehavosti dôvodu príchodu do poradne – krízoví a akútni klienti sú prvoradí.

• V niektorých poradniach sa za niektoré služby môže platiť alebo priplácať, rodič by mal ale vždy dostať informáciu hneď na začiatku pri objednaní sa.

• Rodič by mal vedieť, že odborníci budú s dieťaťom pracovať iba s jeho súhlasom a že prvé slovo v poradni má vždy rodič. Obvykle najprv popíše, čo ich priviedlo, aký má dieťa problém, či prečo ich posiela škola. Rozhovor trvá prevažne pol hodinu (v závislosti od závažnosti problému), niekedy aj viac. Na prvom stretnutí ide najmä o tri veci: popísať problémy, získať rámcovú predstavu o tom, čo sa deje a odsúhlasiť spoluprácu.

• Pri prvej návšteve poradne obvykle pomôžu predošlé správy, ktoré dieťa už má (psychologické, špec.pedagogické, logopedické...), prípadne aj zdravotný záznam (ten však prevažne len vtedy,  ak sa jedná o zdravotné postihnutie či zdravotné znevýhodnenie dieťaťa). V orientácii k problému pomôžu lekárske správy (napr. od neurológa, pedopsychiatra či iných odborných lekárov).

• Ak je to možné, je vhodné doniesť pedagogickú diagnostiku od školy, ktorú dieťa navštevuje - mnoho  poradní má pre tento účel vypracované rôzne tlačivá či záznamové hárky na svojich www stránkach. Ak také nemá, môže odborník zo školského podporného tímu alebo učiteľ vypracovať vlastnú pedagogickú diagnostiku.

• Ak sa prihlási do poradne rodič s veľmi malým dieťaťom, ktoré by mohlo mať ťažkosť vydržať, kým sa bude rodič s odborníkom rozprávať, môže prísť prvýkrát rodič sám na prvý dlhší rozhovor a až na ďalšie stretnutie privedie dieťa.  

• Po prvotnom rozhovore následne ostáva dieťa s odborníkom samé – ak to dieťa zvládne. U veľmi malých detí alebo u precitlivených, úzkostných či vystrašených detí môže rodič ostať s dieťaťom, nebude sa však pravdepodobne môcť zapájať do činnosti, či reagovať a odpovedať za dieťa.

• O výsledkoch z vyšetrenia, z diagnostiky je vždy rodič odborníkmi informovaný – najprv ústne a ak je to potrebné, aj formou písomnej správy, ktorú potom môže dostať aj škola, aby vedela dieťaťu pomôcť a poskytnúť primeranú podporu.

Čo by mal povedať rodič dieťaťu pred návštevou poradne

• Správna príprava dieťaťa pred prvou návštevou uľahčuje prácu odborníkom. Ak dieťa rozumie tomu, čo sa bude diať, je ochotnejšie spolupracovať.

• Nie je dobré, nepovedať dieťaťu kam ide a čo sa bude diať. Informácie znižujú obavy. Odborníci vždy dávajú pozor, aby sa deti počas vyšetrení cítili dobre a najmä bezpečne. Žiadne dieťa nie je do ničoho nasilu nútené. Odborníci sa snažia nadviazať s dieťaťom dobrý vzťah, aby im mohlo dieťa samé porozprávať, čo ho trápi, v čom sa mu nedarí či prečo sa hnevá.  U niektorých – najmä malých detí táto fáza trvá dlhšie, často neprebehne hneď na prvom stretnutí a dieťa musí prísť viackrát.

• Malé deti sú však vyšetrované obvykle formou hry alebo hrových aktivít, často so špeciálnymi hračkami a prevažne vôbec nevedia, že sú práve testované a diagnostikované. Majú pocit, že sa hrajú a stáva, že ani nechcú z poradne kvôli zaujímavej hre či hračkám odísť.

• Väčšie deti môžu častejšie v rámci testovania napríklad kresliť, modelovať z piesku, vypracovať zaujímavé pracovné listy. 

• Je vhodné o týchto postupoch primerane veku dieťa informovať, povedať mu kam ide a aj čo sa bude diať – napr. „Táto pani/pán nám pomôže rozumieť tomu, čo sa deje.. prečo sa ti nedarí.... “ , že sa bude s mamou,  s otcom a možno aj s dieťaťom rozprávať, pýtať sa, ale najmä počúvať... že dieťa bude hovoriť iba keď bude chcieť, nie nasilu...že sa možno budú spolu hrať, či robiť zaujímavé úlohy, cvičenia... že sa spolu budú snažiť prísť na to, prečo sa dieťaťu nedarí a nájsť spôsob, ako by sa mu darilo lepšie.