Články

Hyperaktívneho školáka si všimne každý učiteľ

Hyperaktívne dieťa si v triede zaručene okamžite všimne každý učiteľ už hneď na začiatku školskej dochádzky. Dôvodom je neštandardné správanie, ktoré dieťaťu obyčajne výrazne sťažuje jeho školské výkony, ale aj budovanie sociálnych vzťahov s vrstovníkmi.

ADHD (porucha pozornosti s pridruženou hyperaktivitou) sa najvypuklejšie prejavuje práve po nástupe do školy.

Hyperaktívne dieťa v školskom veku:

  • Nedokáže v pokoji sedieť na vyučovaní, vrtí sa, neustále mení pozíciu tela či vstáva zo stoličky, chodí po triede
  • Stále sa s niečím hrá – ak nemá nič po ruke, tak aspoň kope nohami do stoličky, búcha do niečoho
  • problémy so školskou disciplínou, s podriadením sa pravidlám a s ich dodržiavaním
  • Vstáva aj počas jedla od stola, nenaje sa naraz, cez prestávky nestíha zjesť desiatu, pretože medzi jedením musí urobiť sto ďalších činností
  • Nevydrží sedieť sústredene obyčajne ani pri TV, nie to ešte pri domácich úlohách
  • Má problém sledovať výučbu, výklad učiteľa, vykonávať samostatne zadané úlohy, zabúda si zaznačiť domáce úlohy. Následkom toho má často zlé známky, či žiacku knižku plnú poznámok a začína byť vnímané ako zlý žiak, lajdák, alebo ako žiak s poruchami správania
  • ťažkosti so sebaorganizáciou – nevie si zorganizovať veci v školskej taške, zorganizovať čas na učenie, rozdeliť čas medzi povinnosti a zábavu, udržať poriadok vo svojich veciach, poriadok na stole či v skrini
  • Často má potrebu veľa rozprávať, skákať do reči, vydávať nejaké zvuky, alebo aspoň robiť hluk

Niektoré výskumy poukazujú aj na fakt, že deti s ADHD môžu neprimerane reagovať na niektoré bežné potravinové prísady – napríklad chemicky upravené ovocné šťavy, sladké zákusky, čokoládu, mlieko, oriešky či zmrzlinu. Niekedy reagujú zmenou nálady, nárastom hyperaktivity či agresivitou, ale aj naopak – výrazným útlmom.

Ak sú prejavy v školskom období výrazné a dopadajú na proces učenia či sociálnych vzťahov dieťaťa, už nie je na čo čakať. Je potrebné navštíviť najbližšieho odborníka (psychológa, špeciálneho pedagóga) a zaujímať sa o možnosti pomoci.

Súvisiace pojmy

Aktivita či hyperaktivita – ako je to v dospelosti?

Niektorí odborníci odhadujú, že asi 70 % porúch pozornosti pretrváva v nejakej forme až do dospelosti. V dospelom veku sa však už obyčajne naučíme svoje prejavy ovládať do takej miery, aby negatívne neovplyvňovali naše pracovné výkony či medziľudské vzťahy. Niektoré príznaky sa zrením nervového systému a naučením sa adekvátnym reakciám môžu výrazne zmierniť.

Hyperaktivita sa v dospelosti môže stále prejavovať:

  • Často ako vnútorný nepokoj – niekedy aj bez vonkajších pohybových prejavov, alebo iba s miernymi prejavmi najmä pri nutnosti sedavej činnosti (napríklad neustále klopkanie nohou, poklopkávanie perom či prstami po stole, potreba neustáleho čmárania si pri dlhšom počúvaní a pod.)
  • Zmenami nálad, výbuchmi zlosti, niekedy agresivitou či reakciami neadekvátnymi situácii
  • Často sa pripájajú chronické bolesti hlavy, poruchy spánku, z toho plynúce pocity únavy, úzkosti či depresie, pocity neustáleho stresu, podráždenosť
  • Niekedy pretrváva potreba zapájať sa do fyzicky nebezpečných aktivít, činností
  • Môže pretrvávať znížená schopnosť akceptovať sociálne pravidlá, vďaka čomu sa častejšie dostáva do konfliktných situácií so svojim okolím
  • Hyperaktívni dospelí môžu mať stále ťažkosti s nadväzovaním a dlhodobejším udržaním priateľských alebo partnerských vzťahov
  • Frustrovanosť zo sociálnej neúspešnosti, negativistické postoje k okoliu alebo aj k sebe samému, neschopnosť odpočívať, zvýšená afektivita či výbušnosť môžu mať za následok narušenie a zhoršenie medziľudských vzťahov – na pracovisku, v rodine, ale aj zníženie sebahodnotenia.

Hyperaktívni muži sa pre impulzívne správanie častejšie môžu dostať do rozporu so zákonom.

Hyperaktívne ženy zasa obyčajne častejšie trpia zmenami nálad, poruchami spánku či bolesťami hlavy.

Súvisiace pojmy

Ako vyzerá hyperaktivita u batoľaťa a predškoláka

Nejeden rodič malého predškoláka v dnešnej dobe príde do poradne so slovami : „Moje dieťa je hyperaktívne!“, alebo „Poslala ma pani učiteľka škôlky, že dieťa je hyperaktívne…“. Rodičia obyčajne majú mnoho naštudované z internetu, mnohé sa dočítali v rôznej literatúre, sú v tejto oblasti vzdelaní.

Nie však všetky príznaky, ktoré u svojho dieťaťa už v ranom období vnímajú, musia byť rovno hyperaktivitou.

Ako teda vyzerajú prejavy tejto poruchy v batolivom období a v predškolskom veku?

1.-3.rok života

  • Poruchy spánkového cyklu – dieťa spí primálo, rodičia sa pri ňom vôbec nevyspia, celé noci preplače, alebo naopak – môže spať aj priveľa, najmä cez deň, v noci má prevrátený biorytmus, dlhodobo pretrvávajúce nočné pomočovanie, problémy so zaspávaním alebo aj nočné desy, neschopnosť zaspať alebo akokoľvek odpočívať poobede v škôlke
  • Častý je oneskorený vývin reči alebo motoriky, ale aj naopak – predčasný – začne chodiť či rozprávať oveľa skôr ako jeho rovesníci, „nezatvoria sa mu ústa“
  • Nadmerná pohybová aktivita – dieťa neustále pobieha po byte, vrtí sa, skáče, neposedí, sedavá aktivita je preň nepredstaviteľne nudná, vydržať čo i len chvíľočku pokojne sedieť napríklad pri počúvaní rozprávky je nepredstaviteľné
  • V MŠ môže byť problémom aj udržiavanie osobnej hygieny a sebaobsluha v čase, keď to iní rovesníci už zvládajú (napr. dieťa popri pobehovaní nestíha ísť na WC, keď ide von nestihne sa ani obliecť a už je za dverami, zapínanie gombíkov alebo topánok je preň príliš zdĺhavá práca, jedenie je strata času …)

Od 4.rokov

  • Už je obyčajne dobre zreteľné, či sa dieťa dokáže primerane sústrediť
  • Dá sa jasnejšie rozlíšiť, či sa jedná o súvis s vývinovým obdobím, v ktorom je dieťa prirodzene aktívnejšie, o nezrelosť nervovej sústavy, o výchovnú nezvládateľnosť pre neprimerané výchovné postoje rodičov či benevolenciu vo výchove, alebo je možné uvažovať o dysfunkcii a poruche aktivity a pozornosti
  • Nie je na mieste čakať, je potrebné pokúsiť sa hľadať riešenia ešte skôr, ako dieťa nastúpi do školy, aby sa predišlo zvýrazňovaniu problémov v správaní a v kontakte s rovesníkmi, ako aj možným ťažkostiam v učení, ktoré s hyperaktivitou a poruchou pozornosti súvisia

Zodpovedný rodič navštívi najbližšiu poradňu, psychológa, špeciálneho či liečebného pedagóga.

Súvisiace pojmy

Keď sa povie hyperaktivita

Termín hyperaktivita je dnes medzi verejnosťou moderný, populárny a často používaný.

Poznáme ho aj pod skratkou ADHD. Používa sa pre označenie porúch pozornosti spojených s hyperaktivitou. Okrem skratky ADHD je vo verejnosti známa (aj keď o niečo menej) skratka ADD . Oba tieto termíny sa v poslednom období okrem Ameriky, kde sa začalo s ich používaním, ujali aj v Európe a často sa používajú vo verejnosti ako synonymá.

Každý z týchto termínov sa však vzťahuje k rôznym – ale veľmi podobným problémom:

ADD   –  problémy s nedostatočným sústredením a impulzivitou, bez prítomnej hyperaktivity

  • žiaci s ADD v  triede väčšinou nevyrušujú, nehnevajú a ani nijako ináč neupútavajú učiteľovu pozornosť, pre učiteľa preto nie sú takí nápadní
  • pre dieťa môže však ADD predstavovať vážny problém, pretože značne zhoršuje prospech a často môže byť príčinou zníženej sebaúcty a sebavedomia a tým zasahuje osobnosť dieťaťa

Charakteristickými znakmi pri ADD sú najmä:

  • ľahká rozptýliteľnosť často aj malými vonkajšími podnetmi
  • celkové ťažkosti so zameraním a dlhším udržaním pozornosti
  • problémy so sústredeným počúvaním a samostatným plnením pokynov
  • ťažkosť v porozumení zadávaných dlhších inštrukcií
  • ťažkosti so sústredením sa na úlohu a jej dokončenie najmä pri potrebe samostatnej práce
  • vyhýbanie sa práci, ktorá vyžaduje dlhšiu sústredenosť alebo duševné úsilie
  • výrazné výkyvy vo výkonoch pri práci v škole
  • častá „zasnenosť“, vypínanie pozornosti, zdá sa že dieťa nepočúva čo mu hovoríme
  • neschopnosť udržať poriadok vo svojich veciach, časté strácanie alebo zabúdanie svojich vecí alebo školských pomôcok
  • nedostatočné študijné výsledky vyplývajúce z neschopnosti sústrediť sa na učivo alebo výklad učiteľa
  • rýchla unaviteľnosť

ADHD – problémy so sústredením, impulzivita a k tomu pridružená hyperaktivita

  • na rozdiel od dieťaťa s ADD si žiaka s ADHD učiteľ v triede zväčša okamžite všimne najmä pre jeho neštandardné správanie, ktoré mu sťažuje jeho školské výkony, ale aj budovanie sociálnych vzťahov s rovesníkmi
  • aj pri veľmi dobrom intelekte je často ADHD pre dieťa vážnym problémom a dôvodom jeho neprospievania

Charakteristickými znakmi pri ADHD sú aj:

  • nadmerná motorická aktivita, ktorú nie je schopné regulovať
  • nenechá v kľude ruky ani nohy, je v neustálom pohybe, neposedí
  • neustále sa vrtí na stoličke, vstáva z nej aj vtedy, kedy by malo ostať sedieť
  • vyhľadáva blízke predmety a má neustálu potrebu manipulovať, hrať sa s nimi
  • nedokáže zotrvať dlhšiu dobu na jednom mieste, prechádza sa po triede, hojdá sa na stoličke, otáča sa k spolužiakom
  • často je neprimerane uvravené, skáče do reči, vyrušuje, má ťažkosť správať sa ticho, rozpráva si samo pre seba
  • má nízku mieru sebaovládania
  • rýchlo sa unaví, nie je však schopné výraznejšie relaxovať a oddychovať, prežíva neustále vnútorný pocit nepokoja a je preto často podráždené
  • nie je schopné účelne uplatňovať zvýšené množstvo energie a ovládať vedome svoj energetický výdaj
  • je trvalo nepozorné vo všetkých oblastiach denného života
  • z množstva podnetov nie je schopné vyselektovať tie, ktoré sú nepodstatné a nie je schopné zamerať sa na to, čo je dôležité, venuje pozornosť všetkému čo zachytia jeho zmysly
  • často reaguje neadekvátne danej situácii
  • nemôže sa dočkať, kedy na neho príde rad, nepočúva pokyny
  • dostáva sa do ťažkostí tým, že si veci nedokáže vopred premyslieť, správa sa vysoko impulzívne (najskôr koná a až potom premýšľa)
  • často sa zapája do fyzicky nebezpečných činností skôr, než vopred uváži možné následky alebo posúdi mieru nebezpečenstva (napr. skáče dolu s veľkej výšky, vchádza na bicykli na vozovku bez rozhliadnutia a pod.)
  • má výrazné ťažkosti s prechodom k inej činnosti
  • nedostatky v jemnej motorike – neúhľadné písanie, kreslenie, pokrčené zošity a knihy
  • často neobratnosť a nešikovnosť pri pohybových hrách a športových aktivitách, aj keď dieťa viac behá, ako chodí a z toho vyplývajúce zvýšené riziko úrazovosti
  • často je prítomné agresívne správanie, neprimerane silná reakcia i na drobné podnety
  • sociálna nevyzretosť, znížená schopnosť akceptovať sociálne pravidlá hry, vďaka tomu sa zväčša dostáva do konfliktov so svojim okolím
  • malá sebaúcta a značná frustrovanosť zo sociálnej neúspešnosti, často robí zo seba „šaška“ alebo má negativistické postoje
  • sklon k veľkým výkyvom nálad, emocionálna dráždivosť

Deti s ADHD bývajú často svojim okolím kritizované a odmietané, takmer neustále sa stretávajú s negatívnymi reakciami okolia na svoje správanie. Takáto dlhodobo zažívaná emočná záťaž býva veľmi často aj príčinou rôznych sekundárnych ťažkostí a až v 60 – 75 % v neskoršom veku vedie k poruchám správania a delikvencii.

Súvisiace pojmy

Desatoro režimu na domácu prípravu

Nie je presne stanovené, v akom čase sa má dieťa pripravovať do školy. Každému vyhovuje iný harmonogram. Ten je potrebné upraviť každému dieťaťu „na telo“. Niektoré deti potrebujú po príchode zo školy dlhší čas na oddych, iné si úlohy najradšej urobia ihneď, aby mali potom viac času na svoje záľuby. Niektoré sa nedokážu sústrediť na všetky úlohy naraz, potrebujú medzi učením dlhšie prestávky.

  1. Vypracujte si s dieťaťom denný režim. Orientačný harmonogram pomáha dieťaťu lepšie, rýchlejšie a efektívnejšie využiť čas.
  2. Zahrňte do neho čas na oddych, čas na krúžky, čas na domáce povinnosti (pomoc) a čas na prípravu do školy.
  3. Čas na prípravu do školy by nemal byť dlhší, ako ten na ostatné povinnosti, pretože to môže na dieťa pôsobiť veľmi demotivujúco.
  4. Začiatok učenia by mal každý deň začínať – pokiaľ je to možné – približne v rovnakom čase a približne v rovnakom čase i končiť.
  5. Dbajte na stálosť priestoru na učenie – miesto na učenie, stôl, priestor na učebnice, pomôcky … dôležitý je poriadok a systém.
  6. Vytvorte spoločne s dieťaťom stálosť poradia činností pri učení – napríklad najprv písomné úlohy, potom učenie textov, potom príprava pomôcok, potom balenie do tašky a pod.
  7. Porozprávajte sa s dieťaťom o tom, v akom poradí sa má na jednotlivé predmety pripravovať. Deti majú tendenciu urobiť najprv rýchlo ľahké úlohy a tie ťažké si ponechať až na koniec. Vtedy však už obyčajne nevládzu, sú unavené a na ťažký predmet im už neostáva dostatok síl. Určite si spolu poradie predmetov od najťažšieho po najľahší.
  8. Ak je to možné, nechajte ho pracovať čo najviac samostatne. Buďte mu však nablízku, aby sa na vás mohlo obrátiť, ak si s úlohami nevie rady.
  9. Nezabudnite na krátke prestávky (na čaj, na WC, prejsť sa k oknu a nazad…), ak vidíte, že je unavené a odkláňa sa jeho pozornosť iným smerom. Prestávky však nerobte príliš dlhé a určite nie vyplnené hrami, pretože potom sa dieťa ťažko opäť sústredí na úlohy.
  10. Rešpektujte, že aj vaše dieťa niekedy „nemá svoj deň“, alebo je choré. Dbajte však na to, aby sa k chorobe neutiekalo predstieraním len preto, lebo sa mu nechce robiť si úlohy. Povinnosti sa plniť musia – veď ani vám sa predsa nechce každý deň variť, upratovať či prať.

Nie vždy je učenie radosť, ale deti sú prirodzene zvedavé a chcú sa učiť. Neurobte mu z učenia strašiaka a nočnú moru. Učiť sa dá aj pri dobrej nálade a s humorom, alebo aspoň prinajmenšom v pokojnej atmosfére.

Súvisiace pojmy

Nepoznačí si domáce úlohy

V našich poradniach nám unavení a bezmocní rodičia často kladú otázku „Ako mám naučiť moje dieťa, aby si poznačilo domáce úlohy ? Každý deň mu niečo chýba!“

Aj vy nemáte prehľad o tom, či v škole pani učiteľka zadala nejakú domácu úlohu, lebo vaše dieťa nemá ani v zošite ani v knihe nič poznačené?

  • Skúste na každý deň do slovníčka ( alebo na samostatnú stranu v euroobale – ako chcete ) spolu napísať rozvrh hodín. Za každou hodinou urobte okienko na úlohu – do nej si dieťa zaznačí alebo úlohu, alebo dá dohodnutú značku, ktorá znamená NIČ – NEMÁM ÚLOHU.  Tak získate prehľad o tom, či úloha bola, nebola, alebo ju dieťa zabudlo zaznačiť ( ak okienko zostane prázdne, ste si istí, že zabudlo )
  • Ak zabudne, pošlite ho vždy za spolužiakom samé zistiť, čo zabudlo (možno časom príde na to, že značiť si úlohy v škole je praktickejšie, ako naháňať ich poobede u spolužiakov ). Ak to budete za dieťa overovať vždy vy, nikdy nezistí, aké je to nepríjemné a vždy sa bude spoliehať, že to za neho vyriešite.
  • Ak nič nepomáha, dohodnite sa s maminkou zodpovednejšieho spolužiaka a telefonicky si overte, ako to vlastne dnes s tými úlohami je.  Nie je to najšťastnejšie riešenie, ale minimálne vám pomôže vyhnúť sa zníženej známke zo správania za porušovanie školských povinností.
Súvisiace pojmy

Domáce úlohy s krikom

Aj u vás doma to niekedy pri písaní domácich úloh vyzerá ako na bojisku? Aj vy musíte svoje dieťa do úloh „tlačiť“ a bez plaču a kriku to jednoducho nejde?

Ako by ste mohli zabrániť tomu, aby u vás doma každej domácej príprave predchádzal konflikt ?

Robte prevenciu – dostatočne skoro upozornite dieťa na to, že sa blíži čas úloh a je potrebné, aby tak do pol hodinky :

  • Pomaly dokončilo hru alebo inú činnosť, ktorú práve robí
  • Napilo sa, najedlo, vycikalo a podľa ľubovôle sebe vlastnej uspokojilo aj všetky ďalšie svoje mimoúlohové potreby
  • Vypnite televízor, počítač, rádio a malých súrodencov
  • Nechajte aj vy svoju doterajšiu prácu bokom, odpášte zásteru, vypnite žehličku, doumývajte riad
  • Zaujmite pozíciu na mieste, kde si úlohy robievate ( je samozrejmé, že by to malo byť vždy to isté  miesto a čas prípravy tiež )
  • Nachystajte na stôl hodinky – spoločne si dohodnite čas, za ktorý chcete úlohy urobiť
  • Tesne pred začatím si nechajte ešte pár minút a vyzvite dieťa, aby vám dopovedalo všetko dôležité, čo potrebuje ( prípadne ešte raz sa napilo, najedlo, vycikalo a podľa ľubovôle sebe vlastnej uspokojilo aj všetky ďalšie svoje mimoúlohové potreby), lebo po začatí prípravy už s vami nebude reč
  • Ovládajte sa, usmievajte sa, rozumejte nechuti dieťaťa učiť sa, ale! buďte asertívni a dôslední – nedožičte dieťaťu skúsenosť ( ani maličkú ), že keď bude dostatočne trpezlivé v protivnom správaní, tak sa mu podarí príprave sa vyhnúť, alebo napíšete úlohu za neho, alebo v nervoch to vzdáte, alebo jeho ( aj seba ) budete unavovať rozsiahlou prednáškou o dôležitosti vzdelania ( ktorú aj tak nebude počúvať – získa len čas na vyhýbanie sa ) až kým sa celkom unavíte a úlohy necháte tak
  • Ak to napriek všetkej snahe nejde, pouvažujte, či sa vám neoplatí zaplatiť pár eur snaživej študentke, na ktorú prípravu na vyučovanie budete delegovať – a kým sa ona bude pripravovať do školy s vaším dieťaťom ( bez konfliktu ), vy si pokojne dáte kávu a vychutnáte chvíľku pre seba ( ide to, treba len pohľadať zodpovednú študentku – iste sa vo vašom okolí taká nájde )
Súvisiace pojmy

Zapamätajme si o ADHD

Nie všetky prejavy motorického nepokoja, porúch pozornosti či impulzívnosti musia znamenať, že vaše dieťa má ADHD. Uvedomte si, že pri diagnostikovaní ADHD je podstatné a typické, ak:

  • sa porucha u vášho dieťaťa začala prejavovať už pred jeho siedmym rokom veku života
  • toto správanie má relatívne trvalý charakter (teda ak ťažkosti u vášho dieťaťa pretrvávajú viac než 6 mesiacov, nie len posledný týždeň či dva)
  • takéto správanie je u vášho dieťaťa typické pre všetky životné situácie (teda nie napr. len v škole, ale aj doma… nie iba pri učení, ale pri hre a pod.)

Pamätajte aj na to, že ak je výchovný prístup k dieťaťu zo strany dospelých, ale aj prístup jeho rovesníkov, dlhodobo nevhodný, môžu sa u neho rozvinúť sekundárne (následné, druhotné) až asociálne formy správania.

Navyše sa k ADHD pomerne často pridružujú  aj špecifické poruchy učenia.

Kedy sa porucha pozornosti ADHD dá diagnostikovať?

Odpoveď je – vo všetkých vekových kategóriách: od detstva až do dospelosti. S vekom však môže meniť symptómy a jej intenzita sa môže zmierňovať. Pred 4.-5. rokom veku života je však pomerne náročné stanoviť túto diagnózu, pretože mnohé prejavy správania môžu súvisieť s vekovým vývinovým obdobím, pre ktoré je typický zvýšený motorický nepokoj, zvýšený pohyb a zároveň aj nižšia koncentrácia pozornosti.

Najčastejšie k určeniu diagnózy ADHD dochádza v období nástupu dieťaťa do školy.

Prečo práve vtedy? Pretože práve v tomto období sa dieťa ešte vypuklejšie začne javiť ako výrazne problémové. Škola začne klásť zvýšené nároky na schopnosť vášho dieťaťa sústrediť sa. Na dieťa sú kladené zvýšené požiadavky, ktoré ono nie je schopné primerane zvládnuť.  Práve preto najčastejšími prvými diagnostikmi, ktorí na poruchu upozornia, bývajú učiteľky prvých ročníkov ZŠ a obdobie medzi 6. až 8.rokom života je optimálnym obdobím na diagnostikovanie poruchy.

Prečo je moje dieťa hyperaktívne?

Odborníci vám povedia, že presná príčina vzniku tejto poruchy dodnes nie je známa. Buďte si ale istí, že jej príčinou nie je vaša nevhodná či nesprávna výchova, alebo iné nevhodné sociálne vplyvy! Spôsobujú ju drobné poškodenia neurologického charakteru, respektíve biochemické zmeny centrálneho nervového systému (CNS), ktorých následkom sú  poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií.  ADHD je zaradená medzi poruchy správania, ktoré sú zapríčinené primárne vnútornými činiteľmi – teda nie výchovou!

Je to vývinová porucha – postihuje deti v priebehu ich vývinu.

Dostupná literatúra uvádza rôzne faktory, ktoré sa môžu podieľať na jej vzniku:

  • Genetické faktory – výskumy, ktoré sa zaoberajú genetickými vplyvmi do dnešnej doby však nedokážu presne stanoviť tento vplyv, ale dokazujú zvýšené riziko výskytu hyperkinetického syndrómu v rodine, kde sa tento syndróm niekedy už vyskytol
  • Fyziologické, metabolické a chemické príčiny – predpokladá sa nerovnováha medzi chemikáliami pôsobiacimi v mozgu, najmä narušená regulácia na úrovni tzv. neurotransmitérov (prenášače vzruchov, nervových signálov v mozgu, noradrenalín a dopamín). Vedci poukazujú aj na fakt, že deti s ADHD majú tiež o niečo menšiu oblasť mozgového tkaniva v pravom frontálnom laloku a jeho zníženú metabolickú aktivitu – spracovávanie glukózy jednotlivými centrami (funkciou frontálneho laloku je napr. aj plánovanie a ovládanie podnetov). Taktiež bol zistený aj o niečo menší tzv. corpus callosum, t.j. zväzok nervových buniek, spojujúcich pravú a ľavú mozgovú hemisféru, ktoré umožňujú vzájomné prepájanie informácií spracovávaných v oboch hemisférach  (výskumy kolektívu univerzity v Georgii pod vedením prof. Hynda)
  • Organické poškodenie mozgu pred, počas alebo po pôrode, pôrodné traumy, obzvlášť drobné poškodenia z nedostatočného zásobovania niektorých centier mozgu kyslíkom
  • Pôsobenie toxických látok, napr. otrava olovom – v minulosti sa používalo napr. ako súčasť farieb alebo hračiek (olovení vojačikovia) – u detí môže vyvolať ťažkú encephalitídu a po uzdravení často trpia príznakmi nepozornosti a hyperaktivity, pričom najrizikovejšou skupinou sú deti v období medzi 12. až 36. mesiacom veku života. Dnes je tiež veľmi diskutovanou aj otázka pôsobenia očkovacích látok v období raného detstva dieťaťa.
  • Užívanie drog a alkoholu v tehotenstve, niektoré štúdie uvádzajú aj fajčenie matky počas tehotenstva

Napriek tomu, že ADHD je podmienená vnútornými činiteľmi, ktoré sú pre jej vznik primárne,  významnú úlohu zohrávajú v jej prejavoch aj činitele vonkajšie – v tomto prípade sekundárne, a to výchovné činitele a sociálne okolie dieťaťa. ADHD je z týchto dôvodov klasickým príkladom bio-psycho-sociálnej poruchy, kde jej prejavy sú výsledkom vzájomného pôsobenia biologického a psychického založenia jedinca s vplyvom prostredia, v ktorom žije  a ktoré na neho pôsobí. Toto prostredie pri správnom prístupe môže symptómy ADHD do značnej miery pomôcť eliminovať, ale aj naopak, pri nesprávnom prístupe značne zhoršovať.