Hyperaktívneho školáka si všimne každý učiteľ

Hyperaktívne dieťa si v triede zaručene okamžite všimne každý učiteľ už hneď na začiatku školskej dochádzky. Dôvodom je neštandardné správanie, ktoré dieťaťu obyčajne výrazne sťažuje jeho školské výkony, ale aj budovanie sociálnych vzťahov s vrstovníkmi.

ADHD (porucha pozornosti s pridruženou hyperaktivitou) sa najvypuklejšie prejavuje práve po nástupe do školy.

Hyperaktívne dieťa v školskom veku:

  • Nedokáže v pokoji sedieť na vyučovaní, vrtí sa, neustále mení pozíciu tela či vstáva zo stoličky, chodí po triede
  • Stále sa s niečím hrá – ak nemá nič po ruke, tak aspoň kope nohami do stoličky, búcha do niečoho
  • problémy so školskou disciplínou, s podriadením sa pravidlám a s ich dodržiavaním
  • Vstáva aj počas jedla od stola, nenaje sa naraz, cez prestávky nestíha zjesť desiatu, pretože medzi jedením musí urobiť sto ďalších činností
  • Nevydrží sedieť sústredene obyčajne ani pri TV, nie to ešte pri domácich úlohách
  • Má problém sledovať výučbu, výklad učiteľa, vykonávať samostatne zadané úlohy, zabúda si zaznačiť domáce úlohy. Následkom toho má často zlé známky, či žiacku knižku plnú poznámok a začína byť vnímané ako zlý žiak, lajdák, alebo ako žiak s poruchami správania
  • ťažkosti so sebaorganizáciou – nevie si zorganizovať veci v školskej taške, zorganizovať čas na učenie, rozdeliť čas medzi povinnosti a zábavu, udržať poriadok vo svojich veciach, poriadok na stole či v skrini
  • Často má potrebu veľa rozprávať, skákať do reči, vydávať nejaké zvuky, alebo aspoň robiť hluk

Niektoré výskumy poukazujú aj na fakt, že deti s ADHD môžu neprimerane reagovať na niektoré bežné potravinové prísady – napríklad chemicky upravené ovocné šťavy, sladké zákusky, čokoládu, mlieko, oriešky či zmrzlinu. Niekedy reagujú zmenou nálady, nárastom hyperaktivity či agresivitou, ale aj naopak – výrazným útlmom.

Ak sú prejavy v školskom období výrazné a dopadajú na proces učenia či sociálnych vzťahov dieťaťa, už nie je na čo čakať. Je potrebné navštíviť najbližšieho odborníka (psychológa, špeciálneho pedagóga) a zaujímať sa o možnosti pomoci.

Súvisiace pojmy

Aktivita či hyperaktivita – ako je to v dospelosti?

Niektorí odborníci odhadujú, že asi 70 % porúch pozornosti pretrváva v nejakej forme až do dospelosti. V dospelom veku sa však už obyčajne naučíme svoje prejavy ovládať do takej miery, aby negatívne neovplyvňovali naše pracovné výkony či medziľudské vzťahy. Niektoré príznaky sa zrením nervového systému a naučením sa adekvátnym reakciám môžu výrazne zmierniť.

Hyperaktivita sa v dospelosti môže stále prejavovať:

  • Často ako vnútorný nepokoj – niekedy aj bez vonkajších pohybových prejavov, alebo iba s miernymi prejavmi najmä pri nutnosti sedavej činnosti (napríklad neustále klopkanie nohou, poklopkávanie perom či prstami po stole, potreba neustáleho čmárania si pri dlhšom počúvaní a pod.)
  • Zmenami nálad, výbuchmi zlosti, niekedy agresivitou či reakciami neadekvátnymi situácii
  • Často sa pripájajú chronické bolesti hlavy, poruchy spánku, z toho plynúce pocity únavy, úzkosti či depresie, pocity neustáleho stresu, podráždenosť
  • Niekedy pretrváva potreba zapájať sa do fyzicky nebezpečných aktivít, činností
  • Môže pretrvávať znížená schopnosť akceptovať sociálne pravidlá, vďaka čomu sa častejšie dostáva do konfliktných situácií so svojim okolím
  • Hyperaktívni dospelí môžu mať stále ťažkosti s nadväzovaním a dlhodobejším udržaním priateľských alebo partnerských vzťahov
  • Frustrovanosť zo sociálnej neúspešnosti, negativistické postoje k okoliu alebo aj k sebe samému, neschopnosť odpočívať, zvýšená afektivita či výbušnosť môžu mať za následok narušenie a zhoršenie medziľudských vzťahov – na pracovisku, v rodine, ale aj zníženie sebahodnotenia.

Hyperaktívni muži sa pre impulzívne správanie častejšie môžu dostať do rozporu so zákonom.

Hyperaktívne ženy zasa obyčajne častejšie trpia zmenami nálad, poruchami spánku či bolesťami hlavy.

Súvisiace pojmy

Zapamätajme si o ADHD

Nie všetky prejavy motorického nepokoja, porúch pozornosti či impulzívnosti musia znamenať, že vaše dieťa má ADHD. Uvedomte si, že pri diagnostikovaní ADHD je podstatné a typické, ak:

  • sa porucha u vášho dieťaťa začala prejavovať už pred jeho siedmym rokom veku života
  • toto správanie má relatívne trvalý charakter (teda ak ťažkosti u vášho dieťaťa pretrvávajú viac než 6 mesiacov, nie len posledný týždeň či dva)
  • takéto správanie je u vášho dieťaťa typické pre všetky životné situácie (teda nie napr. len v škole, ale aj doma… nie iba pri učení, ale pri hre a pod.)

Pamätajte aj na to, že ak je výchovný prístup k dieťaťu zo strany dospelých, ale aj prístup jeho rovesníkov, dlhodobo nevhodný, môžu sa u neho rozvinúť sekundárne (následné, druhotné) až asociálne formy správania.

Navyše sa k ADHD pomerne často pridružujú  aj špecifické poruchy učenia.

Kedy sa porucha pozornosti ADHD dá diagnostikovať?

Odpoveď je – vo všetkých vekových kategóriách: od detstva až do dospelosti. S vekom však môže meniť symptómy a jej intenzita sa môže zmierňovať. Pred 4.-5. rokom veku života je však pomerne náročné stanoviť túto diagnózu, pretože mnohé prejavy správania môžu súvisieť s vekovým vývinovým obdobím, pre ktoré je typický zvýšený motorický nepokoj, zvýšený pohyb a zároveň aj nižšia koncentrácia pozornosti.

Najčastejšie k určeniu diagnózy ADHD dochádza v období nástupu dieťaťa do školy.

Prečo práve vtedy? Pretože práve v tomto období sa dieťa ešte vypuklejšie začne javiť ako výrazne problémové. Škola začne klásť zvýšené nároky na schopnosť vášho dieťaťa sústrediť sa. Na dieťa sú kladené zvýšené požiadavky, ktoré ono nie je schopné primerane zvládnuť.  Práve preto najčastejšími prvými diagnostikmi, ktorí na poruchu upozornia, bývajú učiteľky prvých ročníkov ZŠ a obdobie medzi 6. až 8.rokom života je optimálnym obdobím na diagnostikovanie poruchy.

Prečo je moje dieťa hyperaktívne?

Odborníci vám povedia, že presná príčina vzniku tejto poruchy dodnes nie je známa. Buďte si ale istí, že jej príčinou nie je vaša nevhodná či nesprávna výchova, alebo iné nevhodné sociálne vplyvy! Spôsobujú ju drobné poškodenia neurologického charakteru, respektíve biochemické zmeny centrálneho nervového systému (CNS), ktorých následkom sú  poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko-percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií.  ADHD je zaradená medzi poruchy správania, ktoré sú zapríčinené primárne vnútornými činiteľmi – teda nie výchovou!

Je to vývinová porucha – postihuje deti v priebehu ich vývinu.

Dostupná literatúra uvádza rôzne faktory, ktoré sa môžu podieľať na jej vzniku:

  • Genetické faktory – výskumy, ktoré sa zaoberajú genetickými vplyvmi do dnešnej doby však nedokážu presne stanoviť tento vplyv, ale dokazujú zvýšené riziko výskytu hyperkinetického syndrómu v rodine, kde sa tento syndróm niekedy už vyskytol
  • Fyziologické, metabolické a chemické príčiny – predpokladá sa nerovnováha medzi chemikáliami pôsobiacimi v mozgu, najmä narušená regulácia na úrovni tzv. neurotransmitérov (prenášače vzruchov, nervových signálov v mozgu, noradrenalín a dopamín). Vedci poukazujú aj na fakt, že deti s ADHD majú tiež o niečo menšiu oblasť mozgového tkaniva v pravom frontálnom laloku a jeho zníženú metabolickú aktivitu – spracovávanie glukózy jednotlivými centrami (funkciou frontálneho laloku je napr. aj plánovanie a ovládanie podnetov). Taktiež bol zistený aj o niečo menší tzv. corpus callosum, t.j. zväzok nervových buniek, spojujúcich pravú a ľavú mozgovú hemisféru, ktoré umožňujú vzájomné prepájanie informácií spracovávaných v oboch hemisférach  (výskumy kolektívu univerzity v Georgii pod vedením prof. Hynda)
  • Organické poškodenie mozgu pred, počas alebo po pôrode, pôrodné traumy, obzvlášť drobné poškodenia z nedostatočného zásobovania niektorých centier mozgu kyslíkom
  • Pôsobenie toxických látok, napr. otrava olovom – v minulosti sa používalo napr. ako súčasť farieb alebo hračiek (olovení vojačikovia) – u detí môže vyvolať ťažkú encephalitídu a po uzdravení často trpia príznakmi nepozornosti a hyperaktivity, pričom najrizikovejšou skupinou sú deti v období medzi 12. až 36. mesiacom veku života. Dnes je tiež veľmi diskutovanou aj otázka pôsobenia očkovacích látok v období raného detstva dieťaťa.
  • Užívanie drog a alkoholu v tehotenstve, niektoré štúdie uvádzajú aj fajčenie matky počas tehotenstva

Napriek tomu, že ADHD je podmienená vnútornými činiteľmi, ktoré sú pre jej vznik primárne,  významnú úlohu zohrávajú v jej prejavoch aj činitele vonkajšie – v tomto prípade sekundárne, a to výchovné činitele a sociálne okolie dieťaťa. ADHD je z týchto dôvodov klasickým príkladom bio-psycho-sociálnej poruchy, kde jej prejavy sú výsledkom vzájomného pôsobenia biologického a psychického založenia jedinca s vplyvom prostredia, v ktorom žije  a ktoré na neho pôsobí. Toto prostredie pri správnom prístupe môže symptómy ADHD do značnej miery pomôcť eliminovať, ale aj naopak, pri nesprávnom prístupe značne zhoršovať.

Je to autizmus?

Iste ste sa v poslednej dobe aj vy stretli s výrazom „autizmus“. Čoraz častejšie o tejto diagnóze počujeme v rádiu, alebo čítame v novinách. Ako sa autizmus prejavuje? Čo si pod touto diagnózou vlastne máme predstaviť?

Autizmus je tzv.pervazívna vývinová porucha, čo znamená, že vývin dieťaťa je narušený do hĺbky v mnohých smeroch. Predstavuje narušenie v oblasti komunikácie, sociálnych vzťahov a tiež v oblasti predstavivosti, hry a záujmov.

Typickým prejavom sú napríklad aj:

  • opakované pohybové stereotypy (dieťa opakuje dookola rovnaké pohyby, dookola rovnakú hru)
  • echolálie (dieťa opakuje niekoľkokrát za sebou jedno a to isté slovo, slovné spojenie, prípadne dookola tú istú vetu)
  • zvláštne držanie tela
  • dieťa môže netradičným, neobvyklým spôsobom nadväzovať sociálny kontakt (napr. príde k vám a buchne vás do chrbta, aby ste si ho všimli)
  • keď má z niečoho strach, začne napr. robiť opakované mechanické pohyby  (napríklad rukami), alebo sa pýta stále dookola na to isté, či neustále behá dookola
  • potrebuje mať veci vždy usporiadané podľa svojho, vyžaduje určitý  poriadok a štruktúru, predvídateľnosť
  • aj bežné činnosti (ako napr.umývanie rúk)  potrebuje vysvetliť krok za krokom
  • môže mať aj vlastný slovník a pomenovávať veci po svojom
  • rozhodne sa ale nejedná o výchovné zlyhanie rodičov

V prípade, že deti majú dobrý intelekt, môžu sa často prejavovať ako  „premúdrelé“ deti, ktoré sa neprimerane skoro začínajú vypytovať na detaily z určitých oblastí života, vedy, techniky, alebo si dokonca samé vyhľadávajú fakty. 

  • Často sa naučia bez pričinenia okolia čítať, počítať, bravúrne obsluhovať audiovizuálnu techniku.
  • Ak sú súčasne sociálne skôr plaché, tak si všetci myslia, že sú to malí géniovia.
  • Niekedy sú naopak sociálne až príliš aktívne – nadviažu rozhovor doslova s hocikým, niekedy až netaktne komentujú to, čo je navonok zrejmé, ale nepatrí sa to a pod. („Teta  prečo tu  máš vyrážku?“ – toto sú prejavy, ktoré kým sú deti malé, môžu pôsobiť milo, detsky. Ale keď trvajú dlho a presiahnu určitú vekovú hranicu a stále pretrvávajú, už sú okolím vnímané ako nevychované, drzé deti, ktoré rodičia nie sú schopní „poriadne vychovať“). 

Obvykle sa dieťa s autizmom nevie dlhšie pohrať s iným dieťaťom bez toho, aby ho nezačalo riadiť, pretože samé sa nedokáže prispôsobiť.  (Či sa hra vyvinie smerom ku konfliktu, závisí predovšetkým od toho, aký je partner dieťaťa s autizmom – najmä dievčatká sa skôr nechajú manipulovať, kým medzi chlapcami sa vždy nájde typ na konflikt).

Oblasť, ktorá významnou mierou ovplyvňuje správanie dieťaťa, ale najmä jeho pohodu a kvalitu života, je oblasť vnímania a spracovávania zmyslových podnetov: zrakových, sluchových, dotykových, chuťových, čuchových, ale aj vnímanie polohy vlastného tela v priestore a rovnováha.

To, čo ostatní ľudia „cítia“ normálne, dieťa s autizmom môže cítiť ako veľmi nepríjemné, až bolestivé (napr. ho bolí strihanie nechtov či vlasov, nestrpí dotyk teplej vody na pokožke, neznesie tesné oblečenie, či zakasané nohavice). Môže to byť však aj naopak – potrebuje príliš silné podnety, aby ich vnímalo (extrémne silné objímanie, rýchle krútenie na kolotoči, atď.)

Čo je to, keď logopéd povie …

Ak vaše dieťa do 2.rokov nerozpráva, zbytočne nečakajte – nadišiel čas, kedy je vhodné a potrebné poradiť sa s odborníkom. Navštívte najbližšieho logopéda alebo špeciálneho pedagóga, ktorí vám poradia, či by nebolo vhodné vyšetrenie neurológom, foniatrom, či iným odborníkom. Taktiež je to potrebné vtedy, ak badáte znaky zajakavosti alebo niektoré z iných ťažkostí či pozoruhodností v reči vášho dieťaťa.

V logopedickom slovníku je množstvo výrazov – názvov diagnóz, ktoré označujú rôzne ťažkosti v reči:

Dyslália – chybné tvorenie hlások

Mogilália – vynechávanie hlások

Paralália – zamieňanie hlások za iné

Rotacizmus – nesprávna výslovnosť hlásky „R“

Sigmatizmus – nesprávna výslovnosť  sykaviek (s-c-z-š-č-ž)

Lambdacizmus – nesprávna výslovnosť hlásky „L“

Kapacizmus – nesprávna výslovnosť hlásky „K“

Dyslália multiplex – viac chybne tvorených hlások

Dysartria – porucha reči pri detskej mozgovej obrne

Zajakavosť (balbulies) – narušenie plynulosti reči, opakovanie hlások, slov alebo slabík, kŕčovité sťahy za začiatku slov

Brblavosť – porušenie tempa a rytmu reči

Vývinová dysfázia – narušenie niektorých oblastí osvojovania materinského jazyka (nap.nechápe obsah slov, nevie rozoznať počuté výrazy,  alebo pri extresívnej forme dobre chápe reč, ale nedokáže povedať, nedostatok rečového prejavu)

Mutizmus – náhla strata už vyvinutej reči (elektívny mutizmus – nehovorí len voči niektorým osobám, alebo iba v niektorých situáciách)

Afázia – porucha už vyvinutej reči po ochorení alebo úraze mozgu

Fufnavosť – zmenená nosná rezonancia (znížená alebo zvýšená)

Palatolália – vzniká na základe rázštepu podnebia

Dyslexia – narušenie vnímania grafickej podoby reči , neschopnosť naučiť sa čítať bežnými metódami aj napriek normálnemu intelektu

Dysgrafia – neschopnosť naučiť sa písať, narušenie písomnej formy reči

Dysortografia – neschopnosť zvládnuť používanie gramatiky v písomnej forme

Dyskalkúlia – neschopnosť naučiť sa počítať, písať alebo rozlišovať číslice, zvládnuť matematické operácie

Autizmus či retardácia?

Viete že autizmus sa často zamieňa s mentálnou retardáciou?

Niekedy pomerne ťažko na prvý pohľad rozlíšite, či je dieťa autistické, alebo sa jedná o mentálnu retardáciu. Autizmus môže ale aj nemusí byť sprevádzaný mentálnou retardáciou. Určitá časť autistov môže mať zároveň aj mentálne postihnutie. Na druhej strane však niektorí môžu mať veľmi dobrú, ba niekedy aj nadpriemernú úroveň intelektu (tak je tomu napríklad pri Aspergerovom syndróme).

  • Pamätajte si, že dieťa s autizmom môže v niektorých oblastiach vynikať, čo sa u detí s mentálnou retardáciou (MR) nemanifestuje
  • Deti s poruchou autistického spektra (PAS) majú často problém pri napodobovaní ( hlavne v sociálnom kontexte, v sociálnych hrách), čo zase u  detí s MR obyčajne nie je problémom

10 krokov k pochopeniu autistu

Správanie autistického dieťaťa je pre nás – „bežných ľudí“ obyčajne španielskou dedinou. Pochopiť jeho odlišné vnímanie sveta je pomerne náročné pre rodičov, aj pre okolie. Na čo je potrebné prihliadať, aby sme zabezpečili čo najlepšie podmienky psychického vývinu dieťaťa s autizmom?

  1. snažte sa včas pochopiť odlišnosti v jeho myslení, vnímaní, cítení a prežívaní, aj keď je to ťažké, vytvorte chápajúce prostredie
  2. pokiaľ je vaše autistické dieťa vzdelávané v bežnej škole, zabezpečte, aby tieto odlišnosti pochopil aj jeho učiteľ
  3. podporujte a rozvíjajte silné stránky dieťaťa ( ako v škole tak aj doma), stavajte na tom, v čom je dieťa dobré, nie na tom, v čom je neúspešné
  4. neočakávajte, že sa sociálnym zručnostiam naučí samé, že to príde automaticky s fyzickým vekom
  5. poskytujte jeho aktuálnym schopnostiam primeraný rozvoj, rešpektujte jeho sociálne schopnosti a možnosti,  ako aj jeho výrazne pomalší sociálny rozvoj
  6. buďte ohľaduplný voči zmyslovej hypersenzitivite dieťaťa (niektoré bežné zrakové, sluchové alebo hmatové podnety môžu ľudia s autizmom vnímať ako bolestivé často ešte aj v dospelosti), vysvetlite aj okoliu, prečo je pre vaše dieťa dôležité, aby to chápali
  7. zbytočne neodkladajte diagnostiku a poradenstvo u odborníka v prípade narastajúcich ťažkostí vo výchove či vzdelávaní, aby sa vášmu dieťaťu včas dostalo špeciálneho prístupu, ktorý s určitosťou potrebuje
  8. v školskom vzdelávaní sa snažte využiť všetky zákonné možnosti podľa potrieb vášho dieťaťa, pravidelne a často komunikujte so školou, so špeciálnym pedagógom, psychológom a inými odborníkmi
  9. voľte systém postupných malých krokov, citlivo a v primeranej miere zaraďujte  aktivity, ktoré vaše dieťa doposiaľ odmietalo – tak, aby ste mu umožnili príjemný zážitok a motiváciu k ich opakovaniu
  10. nehanbite sa využiť všetky možnosti terapie a odbornej pomoci, vy a vaše dieťa máte na to nárok

4 kroky k liečbe nočného pomočovania

Aj vy máte dieťa vo veku, kedy sa od neho očakáva, že sa už v noci nepociká, no stále sa mu nedarí zostať do rána v suchu? Právom si kladiete otázku – prečo?

Príčin nočného pomočovania – tzv. enuresis nocturna môže byť veľa. Často je za tým iba ešte nezrelý signalizačný systém: prepojenie na trati močový mechúr – mozog. No je potrebné vylúčiť aj možné iné ochorenia. Začnite preto úspešnú liečbu tým, že s vašim dieťaťom navštívite svojho detského lekára, ktorý zváži nutnosť odoslania vášho dieťaťa na odborné vyšetrenie k detskému nefrológovi. Tento odborník po anamnéze a vstupných vyšetreniach vylúči iné ochorenia močového ústrojenstva a navrhne spôsob liečby. Často sa pretrvávajúce nočné pomočovanie lieči aj v spolupráci so psychológom.

Liečba spočíva najmä v dodržiavaní režimových opatrení:

  1. Správny pitný režim. Zabezpečte vášmu dieťaťu správny príjem tekutín – väčšinu tekutín by malo prijímať dopoludnia. Po 17. hodine by už nemalo prijímať skoro žiadne tekutiny. Poobede a večer je potrebné sa vyhýbať nevhodným nápojom a potravinám: nápoje s obsahom teínu a kofeínu (kola, čierny čaj), sladené nápoje, korenisté, sladké a slané jedlá alebo maškrty. Vhodné nie sú ani jedlá s vysokým obsahom vody, ako polievky, kompóty, ovocie a zelenina (napr. melón, uhorky). Pozor treba dať aj na príjem „skrytých“ tekutín (napr. pri večernom umývaní zubov, kedy sa deti rady nepozorovane napijú vody z pohárika, z vodovodného kohútika alebo saním zo zubnej kefky).
  2. Správny a pravidelný mikčný režim. Naučte svoje dieťa správnemu režimu močenia počas dňa – základom je pravidelné močenie každé 2 – 3 hodiny. Návšteva toalety je nevyhnutná aj pravidelne tesne pred spánkom. Dieťaťu pomôže aj ukladanie na spánok v pravidelnom čase.
  3. Psychická podpora. Základom vašej rodičovskej podpory je podpora dieťaťa z psychickej stránky. Je potrebné podporiť jeho sebavedomie tým, že mu budete prejavovať plnú dôveru a uisťovanie, že sa neodlišuje od iných detí a že pri dodržiavaní pokynov lekára/ psychológa je možné nad nočným pomočovaním po čase vyhrať.
  4. Medikamentózna liečba. Ak sa pri liečbe neosvedčia režimové opatrenia a ťažkosti budú pretrvávať, lekár vám pravdepodobne pre dieťa navrhne aj medikamentóznu liečbu.